Vždy, keď čítam, že byť vegánom je extrém, cítim sa divne. Keď som prvýkrát počula slovo vegetarián, matne som tušila, čo to je. Neviem, či slovo vegán pred 15 rokmi vôbec existovalo. Pre každého som bola exot z inej planéty. Čo som počúvala najčastejšie bolo: “Ty kokos, ty sa poriadne nikdy nenaješ!”

“Čo si dnes dáš, pokosenú trávu, alebo ti idem natrhať púpavu? “Alebo: “Veď tie zvieratá sú na to chované, to je v pohode.” Najlepšia veta bola asi: „Fúha, nie je to trochu extrém, čo robíš?“

Extrém? Aha, čiže napchať do kuracieho análneho otvoru plnku, upiecť to a potom zjesť, je v poriadku? Ale, že ja si dám tofu, to už je extrém? Hmm.. Už 15 rokov mi to nedáva logiku. Tieto argumenty sú jednoducho mimo mojej zóny pochopenia. Pochopím, že nám niečo chutí. A veľmi. Aj ja sa veľmi rada chutne najem. Kto ma pozná vie, že moje jedlo musí nielen dobre vyzerať, ale ešte lepšie chutiť. Že nám niečo chutí a niečo zas nie, to beriem. Ale ak niekto za moju chuť položí život, nie je to pre mňa v poriadku. Ak je to navyše len o chuti, lebo už dnes to nie je o potrebe. Je nám ľuďom, zvieratám a Zemi lepšie bez tých živočíšnych produktov.

Videla som, ako tú kravu zaživa zavesia hore nohami a podrežú, aby sme sa my mohli najesť, lebo nám to chutí. To je podľa mňa extrém. Extrém je, ako ich inseminujú. Už ste to niekedy videli? Ja áno, odporúčam, pozerala som to nalačno a dobre som spravila. Je to nechutné, čo dokážeme pre chuť spraviť. My už len vidíme, ako to príde v peknom obale, nevidíme, čo je za tým. Tiež som roky nevidela, čo je za tým. Mala som klapky na očiach, lebo slanina bola taká dobrá a syr ešte lepší. Načo zisťovať odkiaľ je? Je to dôležité? Predsa to jedia všetci, načo to meniť? Ale potom som náhodou zistila, čo za tým všetkým je. A konzumovanie tých živočíšnych produktov sa stalo zrazu pre mňa extrémne.

A tak už sa len pousmejem, keď mi niekto povie, že som extrémistka. Hovorili mi to aj keď som porodila doma. Naštudujme si a porozprávajme sa. Bez argumentov je to len debata o pocitoch, ktorá nemá veľkú výpovednú hodnotu. Ak teda chceme debatovať, ako sa vraví, na úrovni. A teda tu by sme mohli. Keďže nejde len o nás, o naše zdravie, ale o život, reálne o životy miliónov zvierat denne. Áno, denne! Moria sú takmer vyplienené. A navyše ešte jedna drobnosť a to naša Zem. Nedávno, v priebehu jedného týždňa boli dva hurikány, ktoré sa objavujú raz za 500 rokov. Už nám musí byť jasné, že sa niečo vážne deje. Či iné alarmujúce klimatické zmeny, na ktoré vedci upozorňujú. Len tu je to dlhodobé, nevidíme tie zmeny hneď a je nám to jedno. Aj mne to bolo jedno, preto nikoho nesúdim. Urážalo ma, keď niekto chcel siahnuť na moju šunku, prípadne mi povedať, že jej nemám jesť toľko a striedať to s chlebom! Drzosť najväčšia. Prišiel však nejaký moment a niekto mi otvoril oči. Som za to nesmierne vďačná a už sa na to celé pozerám inak. Dovtedy som videla len tú jednu stranu. Potom som zrazu mala na výber, vidieť to tak, alebo onak. A už sa to nedalo odignorovať. A tak sa po čase pridal aj Peťo.

Tento výrok mám neustále na jazyku, keď niekto gúľa očami a povie mi, že to čo robím je trochu extrém. Uznávaný kardio chirurg Caldwell B. Esselstyn, ktorý sa niekoľko desiatok rokov venuje zvráteniu koronárnych ochorení pomocou celistvej rastlinnej stravy povedal:

„Niekto tvrdí, že rastlinná strava je extrém. Ročne si pol milióna ľudí nechá dobrovoľne otvoriť hrudník, zobrať cievu z nohy a dá si ju prišiť ku koronárnej artérii. Niekto by nazval extrémnym práve to.“

A ja s ním nemôžem súhlasiť viac.

Sem-tam sme zvykli s Peťom chodievať do reštaurácie. Sami dvaja, s kamarátmi a potom s deťmi. Pamätám si, ako mi bolo nepríjemné sa dohadovať o mojej strave s čašníkom pred ostatnými. Čo si o mne pomyslia druhí, že zas vymýšľam. Niekedy som nenápadne šla za čašníkom k baru, aby ma nik nevidel a dohodla sa dopredu. Aj Peťovi to bolo nepríjemné. Alebo som si radšej na jedenie nič nedala. Podvedome som chcela zapadnúť, ale keďže som sa stravovala inak, tak som to tak nenápadne vybavila, nech si to nik nevšimne.

Bála som sa, čo si o mne druhí pomyslia. Ten strach máme v sebe asi od detstva. „Neplač, nekrič, čo si o tebe pomyslia susedia, keď ťa uvidia? Nerob scény vonku, pozri koľko je tu ľudí!“ A keď vyrastieme, už to máme zabudované niekde v tej našej hlave, že si na to dávame pozor. Častokrát robíme veci, aby si druhí o nás nemysleli niečo zlé. Ale čí život potom žijeme? Taký, aby sme sa páčili druhým ľudom? Toto som si nejak tak postupne začala uvedomovať a zistila som, že žiť tak, aby som vyhovela druhým, ma nerobí šťastnou. Ja chcem žiť svoj život tak, aby som bola šťastná ja. Je to predsa môj život, nie niekoho druhého.

Keďže stále niečo meníme, za nejaký čas sa toho nahromadilo toľko, že náš život je oproti klasickej rodine veľmi odlišný. Stravujeme sa inak, rodila som inak, vychovávame inak ako štandard, vzdelávame inak naše deti, máme minimalistický vzťah k veciam ako obyčajne býva zvykom, máme inakší rytmus života, vlastne máme úplne iný životný štýl ako väčšina ľudí. Vytŕčame z radu na mnohých frontoch. A samozrejme, že to veľa ľudí komentuje, komentovalo a asi aj bude komentovať. Čo sa však zmenilo, je náš postoj k tomu, čo si o nás niekto pomyslí.

Vlastne nám na názore druhých ľudí nezáleží. Nikdy nebudem spĺňať presne to, čo by ten druhý chcel, a je to tak v poriadku. Každý jeden sme iný. Veľmi veľa vecí robíme inak. Už som si za ten čas zvykla, že ľudia gúľajú očami, zasmejú sa, prípadne na mňa vyletia, čo zas musím robiť inak, prečo to zas mením, a čo zase zmením o týždeň… Niekoho to uráža, niekto to ignoruje, niekto je zo mňa nervózny. Preto som sa dlhý čas snažila napriek tomu, že som to robila inak, zapadnúť medzi ostatných naoko, ako v tej reštaurácii. Aby som nikoho neznervózňovala, neiritovala, neprovokovala. Ale ozaj som bola ja ten dôvod, že sa cítili iritovaní, nervózni? Keď stretneme v lese hada, niekto sa ho zľakne, niekto ho začne skúmať a niekomu pripadá nechutný. A pritom je to stále ten istý had. Je to len náš pohľad na to zviera, v tomto prípade. Je taký, aký je. My máme na neho svoj názor, ale jeho to nezmení. Je to len náš názor, pocit. Toho hada to nedefinuje. On nemôže za to, čo v nás vyvolá. Je aký je.

Keď som nad tým tak rozmýšľala, kládla som si otázku: „Prečo mi tak záleží na tom, čo si kto o mne pomyslí?“ A zistila som, že netuším. Chcem byť pred niekým iná, aká som v skutočnosti? Chcem niečo predstierať, aby som zapadla do davu? Chcem sa tváriť, že naoko robím veci ako ostatní, keď cítim, že to má byť inak? Nenašla som odpoveď, ktorá by ma uspokojila. Aj keď sa budem správať tak, ako si predstavuje ten druhý, aj tak mu nevidím do hlavy a neviem ovplyvniť to, čo si o mne pomyslí. A vlastne je to také dôležité, čo si o mne myslí? Keď chce, nájde si dôvod a skritizuje ma aj tak. Nezabránim mu v tom. Keď si niekto chce o mne myslieť, že som šiši, iná, bláznivá baba, prepnutá, nech si myslí! Ja sa teším, že som iná, nie je to pre mňa nič negatívne. To, čo si ktokoľvek o mne myslí, nie je môj problém, je to jeho problém. Jediné na čom záleží je, čo si o sebe myslím ja! Niekedy ma netankuje ani to, čo si o mne myslí Peťo. A to s ním žijem 15 rokov. Ale v zásade viem, čo si myslí a už sme takí šiši obaja, takže je to super!

Časom som začala názor druhých ignorovať, lebo prestal byť pre mňa dôležitý. Ak ma zaujíma niečí názor, opýtam sa. Prišlo to nejak postupne, ako sme si začali s Peťom veľa študovať zahraničnú literatúru vo forme audiokníh, počúvať podcasty. Aj tam sme veľakrát počuli, že na názore druhých nezáleží, jediný názor, na ktorom záleží je ten náš, len vtedy dokážeme žiť autentický život. To neznamená, že nám na rodine, či priateľoch nezáleží, práve naopak. Radi sa s nimi stretávame a rozprávame sa na témy, ktoré máme spoločné. Keďže však máme tak veľmi odlišný životný štýl od väčšiny ľudí, je logické, že s tým, čo robíme, možno nesúhlasia. Ja ani neviem, lebo sa ich nepýtam. Už sme veľkí, nepotrebujeme na náš život súhlas okolia. Nie je to ich povinnosť s nami súhlasiť. Nemusíme sa na všetkom zhodnúť. Stačí, keď sa budeme rešpektovať. To je to, čo je na tom kľúčové. Rešpekt.

Môžem nesúhlasiť s väčšinou okolia, že sa nestravuje tak ako my. Ale je to ich rozhodnutie a my ho rešpektujeme, lebo oni si za svoje činy nesú následky a my zas za svoje. A tak ako nám je jedno, čo si kto robí, ako žije, tak je nám aj fuk, čo si kto o nás myslí. Nezáleží už na tom. Náš život s Peťom to nijak neobohatí. Možno naším bláznivým životným štýlom niekoho inšpirujeme. A to je super! Veľa sa smejeme, ba až rehoceme a ľudia sa otáčajú, lebo veď sme vo výťahu, na ulici. Alebo sa naháňame ako kozy. Veď to sa nepatrí, už sme dospelí. A čo? Dospelí majú zakázané sa smiať, behať, blázniť, šantiť? Alebo sa máme rehotať doma, aby nás nik nevidel? Tak sa podľa nich strápnim, ale ja sa parádne zabavím. Tých ľudí v meste už možno nikdy nestretnem, a keby aj, tak čo? Nech si o mne myslia, že som čudná. Mne to nevadí. My sa zabávame. My žijeme svoj život naplno. A my ho chceme mať veselý.

Príliš dlho som žila v strachu, čo si kto o mne pomyslí. Dnes si hovorím: „A nech si myslí. Je to jeho vec. Mňa sa to netýka. Je to jeho hlava, nie moja.“ Som pre niekoho trápna? Nech. Je to jeho problém, nie môj. Áno, je to jeho problém, nie môj. Na nejakú situáciu sa vieme pozrieť tak aj tak. Mám susedku, ktorá sa stále na všetko sťažuje. Je slnečno a ona frfle, že príliš teplo a je sucho. Potom prší, zas je zle, lebo je všetko rozmočené. Zjavne máme tie isté teplotné podmienky, keďže sme susedky. My sa tešíme. Je leto, super! Budeme sa kúpať. Prší? Super, aspoň nemusím v ten deň polievať. Máme iný uhol pohľadu na tie isté skutočnosti. A tak je to so všetkým.

Ja som sa rozhodla byť šťastnou, a tak sa nenechám obmedzovať strachom, kto si čo o mne pomyslí. Je to cudzí človek a ja sa mám báť, čo si myslí? Veď je to absurdné. Keď mám chuť a nikoho nerušíme, rehoceme sa s deťmi hocikde. Vyplavuje to hormón radosti. Rada sa hýbem, behávam všade možne. Sem tam cvičím na ihrisku, keď sa deti hrajú. Nestojím, nesedím tam ako ostatné mamičky, robím drepy. Možno si pomyslia: „Načo sa hrá, že tu robí drepy? Pred kým sa predvádza?“ Ja nepotrebujem byť pre nikoho zaujímavá (okrem Peťa a našich detí), ani sa pred nikým predvádzať. Sme ohľaduplní, ale slobodní. Keď ide okolo nás kočík so spiacim bábätkom, tak zadržím dych a potom pokračujem v jašení sa, alebo v spievaní, alebo v tom, čo sme práve robili, ak to bolo hlučné. Neznamená to, že nerešpektujeme to, kde žijeme, my máme akurát svoj svet, takú našu veselú bublinu. Nechceme byť niečím zaujímaví, my sme sami sebou nielen doma, ale všade.

Tým, že mi prestalo záležať na tom, čo si o mne niekto myslí, sa mi veľmi uľavilo. Konečne mám pocit, že ja ovládam svoj život. Mám kontrolu nad svojím životom, lebo ho žijem tak, ako chcem. Je to obrovská sloboda.

Peťovi to trvalo trochu dlhšie. Sem-tam pri výmene názorov mi ešte zvykol šplechnúť vetu: „No, vidíš a potom sa nečuduj, že si o tebe toto myslia!“ A ja som mu na to povedala: „Ale mne je úplne jedno, čo si o mne myslia. Toto je môj život, nie ich.“ Asi to predsa máme zakorenené veľmi hlboko. No nedávno mi Peťo hrdo rozprával, ako už trénuje čašníkov, keď ide na obed, že je rozdiel medzi vegánom a vegetariánom a teda on chcel toto a nie tamto. Už sa neskrýva, ale tak ako všetci ostatní, aj on si objedná, akurát si povie, čo tam nemá byť. A keď sa ho začnú potom pýtať čo a prečo neje, tak sa pustí do debaty. Nedávno sme sa akurát o tom rozprávali. Bol na služobnej ceste a hovoril mi, že už sa nepotrebuje začleniť do nejakej skupiny, ale je úplne spokojný s tým, dokonca je rád, že to robí inak. Je sám sebou. Nepotrebuje sa na nič hrať, že robí všetko ako ostatní, lebo taký nie je. Už sme veľkí, už sa nepotrebujeme nikomu, okrem seba a našich detí páčiť. Nedám si zo slušnosti aperitív, lebo som na svadbe, a budú na mňa ľudia zazerať, ak si nedám. My jednoducho nepijeme, ani kvapku, ani jeden z nás. Podľa mňa sa nepatrí, robiť sám sebe napriek. Naše heslo je, že máme každý deň najkrajší deň v našom živote a jednoducho takéto starosti si na svoje plecia rozhodne nebudem pridávať. Navyše, keď nie sú moje, ale sú to starosti niekoho iného. My volíme slobodu, stále a všade.

Poznáte rozprávky Na vlásku, V hlave, Ľadové kráľovstvo alebo napríklad Tajný život maznáčikov? Vždy, keď počujem niektorý z týchto názvov, snažím sa rýchlo si ich preložiť do originálu. Nepozeráme ich totižto vôbec v dabingu a preto ich nepoznáme podľa slovenských názvov. Máme zvyk pozerať všetko v originálnom znení. Užijú si ale rozprávku aj deti? Veď nevedia po anglicky! Hmm… Nevedia?

Začalo to dávno. Niekedy možno v roku 2003. Rád som pozerával filmy kedykoľvek sa mi zažiadalo. Ráno. Niekedy okolo obeda. Alebo po večeroch, ešte keď som sa vrátil z mesta. Televízie v tom čase neponúkali archív, kino bolo tiež obmedzené časovo a bolo hlavne drahé na dennodenné pozeranie. Ostávali VHS kazety z minulosti alebo DVD, či nelegálne sťahovačky z netu. Pri stiahnutých filmoch bolo nevýhodou chýbajúci dabing. A tak vidieť film vs. čakať na dabing bola jasná voľba. Stačilo predsa zohnať len titulky. A takto začalo pozeranie filmov v originálnom znení. Neskôr pribudli aj legálne možnosti pozerania filmov online a hlavne on-demand (na želanie).

Keď sme žili s Mirkou v Lyone, zvykli sme si okrem hollywoodskych filmov pozrieť aj lokálnu francúzsku produkciu. Tam sa už titulky sťahovali ťažko. Ak, tak len v jazyku v akom bol aj film. Neostávalo nič iné, ako sa prepnúť do jazykového módu filmu. Ani sme si to neuvedomili, ale časom sme sa vytrénovali na sledovanie výlučne v pôvodnom znení. Dabing nám už nejako nešiel do úší. A bolo jedno, či je slovenský, český alebo francúzsky. Áno, niekedy sme si museli pustiť časti filmu viackrát, príp. pauznuť a pozrieť slovník, aby sme pochopili hlavnú myšlienku, ale celkovo nebolo po čase vôbec problém pozerať filmy v cudzom jazyku.

Obrovskou výhodou takéhoto pozerania/násávania jazyka/trénovania je aj to, že sa prenáša do ďalších situácií v živote. Zrazu nie je problém telefonovať s cudzincom, je mu akosi lepšie rozumieť. Knihy sa čítaju nejako samo a rozprávať o výžive sa u nás dá už v 3 jazykoch (ok, tak len v dvoch tak normálne, terminológiu o výžive ešte vo francúzštine nemáme úplne zvádnutú).

Deti nasadli na rozbehnutý vlak. Pôvodne nebol vôbec cieľ im telku púšťať. Prišli však situácie, keď sa to hodilo. Okrem vybraných rozprávok ako Včielka Maja alebo Macko Uško, ktoré si sem-tam pustia v slovenčine, idú všetky ostatné v pôvodnom znení. Nie je ich veľa. Peppa Pig, pixarovky, disneyovky a nejaké dreamworksovky. Vždy v angličine, a niekedy aj s anglickými titulkami. Majú už vek, kedy nasávajú aj písmenká. Nemáme to nijako podložené, neštudovali sme si k tomu nič. Používame len to, čo funguje na nás. Výsledky to má. Celé dni si opakujeme hlášky z príbehov Peppa Pig (Prasiatko Peppa) alebo iných rozprávok v angličtine. Vždy im preložíme to, na čo sa pýtajú. Alebo ich opravíme, ak niečo vyslovia zle. Prípadne si spievaju pesničky zo Sing (Spievaj) alebo Moany (Vaiana). Je vtipné počúvať deti ako si medzi sebou štebocú dialógy v angličtine z rozprávok popri hre, čo si vymyslia. Niekde si to tam nahrávajú a potom recitujú. Neveríme, že je niečo ako talent na jazyky. Talent zohráva 10% ak nie menej percent, zvyšok je dril. Dieťa sa naučí reč, akou na neho hovoríme. Je to o návyku, nič viac. Ak jeden rodič na dieťa hovorí španielsky a druhý po čínsky, tak automaticky dieťa s tým rodičom rozpráva tak a s druhým onak. Žiadny talent tam nie je, len to, že niekto s ním ten jazyk trénuje. Dennodenne. Tak nejak sa k tomu staviame aj my.

Pozeranie filmov nie je zázračná tabletka pre naučenie sa cudzieho jazyka. Pýtajú sa nás sem-tam ako sme sa naučili cudzí jazyk. Pozeraním filmov nie. Základy sme mali. Obaja sme absolventi francúzskeho bilingválneho gymnázia, kde síce angličtina nebola top, zato sme končili s francúzskou maturitou. Tá angličtina, naučená zo základnej školy, sa nám vylepšila práve tým pozeraním. Neviem, ako by som postupoval, ak by som sa mal teraz učiť nejakú úplne cudziu reč?! Určite by som však od začiatku zaradil pozeranie filmov/dokumentov v danom jazyku ako svoju prioritu. Nie sme deti, to učenie nám ide tažšie.

Dostať sa dnes k informáciám je jednoduché. Porozumieť im a vedieť ich spracovať je už zložitejšie. Nespoliehame sa na informácie v slovenčine alebo češtine. Rýchlejšie ich získame v angličtine. Väčšina vedeckých knižiek, ktoré čítame sú čerstvo vydané knihy s najnovšími štúdiami. Častokrát sa do prekladu ani nedostanú. Pre nás je kľúčové im porozumieť v origináli. Začalo to filmami, dnes sú to dokumenty, rozhovory, audioknihy a podcasty. Vedia navyše premeniť neproduktívny čas (napr. cesta do práce alebo beh) na hodiny plné informácií v cudzom jazyku.

Krátka štatistika. Ak idem behat v priemere 3x za tyždeň a 20x do mesiaca idem do práce, ubehne pri tom aspoň 25 hodín (Beh – 12 x 30 minút je 6 hodín. Cesta do práce – 20 x 30 minút tam a 30 minút späť je 20 hodín). Ak má jedna audiokniha v priemere 7-12 hodín, tak mi zostáva ešte na podcasty cca 14-20 hodín. Mesačne teda prečítam 1 knihu a nasajem ďalších minimálne 15 hodín informácií len tým, že si idem zabehať a chodievam do práce. Pri tom sa už dá povedať, že sa zdokonaľujem v cudzom jazyku.

V čase, keď ešte vegánstvo nebolo také rozšírené, som častokrát počula túto famóznu poznámku: „Treba jesť všetko s mierou.“ Zo začiatku ma to nesmierne vytáčalo, mala som si chuť vlasy vytrhať, potom som mala obdobie, že som sa šla hádať do krvi, a potom som bola zas ticho. Striedalo sa to a teraz ma to pobaví, usmejem sa popod fúz. Už nepotrebujem nikoho presviedčať, zistila som, že každý si zaslúžime rešpekt. Je to každého vec, čo si dá do svojho tela. Každý nesieme následky za svoje činy. Minule som videla parádne video, kde spomínali tento pamätný výraz a tak dobre som sa pobavila, že som rovno sadla a rozhodla som sa napísať o tom blog. Nadišiel čas…

Robiť veci s mierou je fajn pri niečom, čo nám neubližuje. Napríklad, dieťa miluje hrať na husle. Každý svoj voľný čas venuje hraním na husle. Niekedy hrá dlho do noci a ide neskoro spať a potom ide unavené do školy, nespraví si úlohy, lebo stále hrá a hrá. Vtedy príde rodič a povie: „Bolo by fajn cvičiť s mierou. Aby si sa dobre vyspal a oddýchnutý šiel do školy a stihol sa aj pripraviť.” Tam je miera veľmi fajn. Lebo hranie na husliach je v zásade pozitívna činnosť, len aby nezasahovala a nebola na škodu niečomu inému, tiež dôležitému.

Ale pri veciach, čo nám ubližujú to neplatí. Nik nepríde s otázkou: „Koľko by som si tento týždeň mal pichnúť heroinu?” Tam nie je miera, lebo vieme, že nám to škodí. Tam je miera nula. Žiadna tolerancia, nič, niente, nada. Ako pri cigaretách. Dnes už vieme, že sú zdraviu škodlivé, a tak sa tiež nepýtame: „Koľko cigariet by som mal tento týždeň vyfajčiť?“

Miera patrí len k niečomu, čo je pre nás prínosom. Hoci všetko strávime, neznamená to, že je to pre naše zdravie prospešné. Organizmus roky vydrží fajčenie, masívne množstvá alkoholu, jedla, či iných toxínov. To ale neznamená, že mu to prospieva. Ak nevidíme do piatich minút, čo to s nami spraví zvonku, neznamená, že sa vnútri nič nedeje. Pečeň nemá nervové zakončenia, roky nebolí a môže byť pritom dosť vážne poškodená, napríklad. Hoci v tej chvíli necítime, čo nám v tele robia nitráty (konzervatny), heme železo (prítomné len v živočíšnych potravinách), heterocyklické amíny (vznikajú pri vysokých teplotách), polycyklické aromatické uhľovodíky (vznikajú pri vysokej teplote a spaľovaním organických zlúčením s obmedzeným prístupom kyslíka), že je to ok. Nie je. A preto stále, už 15 rokov tvrdím, že nie, nejem všetko s mierou. Moje telo nie je na to uspôsobené, nemám drápy, rezáky na trhanie koristi a neviem vyvinúť takú rýchlosť, aby som ju chytila. Hoci ľudia vynašli luk a šíp, čím chytili zver, neznamená, že ju budem jesť, lebo je dostupná. Luk a šíp je nástroj. Takisto ľudia skonštruovali mixér, ktorý rozomelie klinec na prach. Neznamená to, že ten klinec budem teraz jesť, lebo je vo forme, ktorú dokážem dostať do tela.

Vážim si moje telo natoľko, že jednoducho nebudem tam dávať niečo, čím ho ničím. Zámerne, či vedome. Preto stále čítame, vzdelávame sa a na všetkom čítame zloženie. Ak nepoznáme nejakú prísadu v zložení, nekúpime to. Tých informácií je toľko protichodných, že to ľudí mätie. Na internete sa toho popíše veľmi veľa, je mnoho blogerov, čo píšu len svoje pocity, nie vedecky podložené fakty. S tým súhlasím, takých informácií je veľmi veľa, jedni hovoria tak a druhí inak.

Tak sa teda pozrime, čo na to hovorí  Svetová Zdravotnícka Organizácia. Čo je SZO? Svetová Zdravotnícka Organizácia SZO alebo WHO je medzinárodná organizácia systému OSN, vystupujúca ako koordinačné centrum v medzinárodnom verejnom zdraví. Má približne 7000 zamestnancov pracujúcich v Ústredí Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve a v šiestich regionálnych úradoch SZO po celom svete. To by už mal byť dôveryhodný zdroj. Okrem toho je ešte kopec doktorov, čo majú roky a roky praxe, či výskumov za sebou ako napríklad Micheal Greger, Neil Barnard, Garth Davis, Colin T. Campbell, Caldwell B. Esselstyn, John McDougall, Dean Ornish, Michelle McMacken, Micheal Klaper a mnoho ďalších. Všetci tvrdia to isté. Pre zdravie nie je prínosom jesť všetko.

Vrámci Svetovej zdravotníckej organizácie SZO (WHO) je Medzinárodná skupina pre výskum rakoviny (Internation Agency for Research on Cancer – IARC). Táto skupina sa špecializuje výskumom rakoviny Bola založená v roku 1965. Je to multidisciplinárny výskumný inštitút s expertízou v epidemiológií, laboratórnych vied, bioštatistiky a bioinformatiky.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) má kategórie 1 až 4, kde definuje čo spôsobuje, či nespôsobuje rakovinu.

Skupina 1: spôsobuje rakovinu (napríklad azbest, tabak a aj spracované mäso) – WHO definuje spracované mäso ako mäso, ktoré bolo nasolené, sušené, fermentované, údené alebo inak spracované na zvýšenie chuti a trvanlivosti. Väčšina spracovaného mäsa obsahuje bravčové, hovädzie, ale takisto hydinu, vnútornosti, či vedľajšie produkty ako krv. Zahŕňa napríklad hot-dogy, šunky, klobásy, konzervované hovädzie mäso, mäso v konzerve, mäsové omáčky.

Skupina 2A : možno spôsobuje rakovinu (červené mäso) –  WHO definuje červené mäso ako svalové mäso cicavcov, kde patrí hovädzie, bravčové, konské, kozie, baranie, teľacie, jahňacie.

Skupina 2B: môže spôsobovať rakovinu

Skupina 3: nie je klasifikované ako príčina rakoviny

Skupina 4:  pravdepodobne nie je príčinou rakoviny.

Toto je delenie podľa svetovej zdravotníckej organizácie WHO. Medzinárodná skupina pre výskum rakoviny (IARC) má 22 expertov v 10 krajinách sveta. Žiadny bloger, toto nie sú moje pocity, alebo niekoho iného, toto sú fakty. Bolo vyhodnotených viac ako 800 štúdií ohľadom rakoviny pri ľuďoch (niektoré štúdie poskytovali dáta pre oba typy mäsa, spolu viac ako 700 epidemiologických štúdií, poskytuje dáta o červenom mäsa a viac ako 400 štúdií poskytuje dáta ohľadom spracovaného mäsa. Ak niečo spôsobuje rakovinu a je v rovnakej skupine ako azbest, či tabak, má u mňa mieru konzumovania NULA.

Pri domácej čokoláde som ochotná viesť rozhovor, kde je miera. Nie je to, to, čo vyživuje telo, ale mu ani neškodí. Prísady čokolády nie sú klasifikované v 1. a 2. skupine, tam je priestor na určenie miery, či si dáme dva, alebo štyri kúsky, či celú. Ale ak bola zelenina upravovaná tak, že spadá do 1. skupiny (spôsobuje rakovinu) alebo 2. (môže spôsobovať rakovinu), je to takisto pre nás znamenie, že to nejeme. Nerozmýšľame, či máme na to chuť, jednoducho to nejeme, bodka. Keď mi spadne keksík a niekto mi naň stúpi a celý ho rozmrví, nebudem ho zoškrabávať zo zeme. Už to nie je jedlé. A tak sa aj my staviame k 1. a 2. skupine podľa delenia SZO. Nie je to pre nás jedlo.

Pri množstve jedla je miera fajn na to, aby sme sa neprejedali. Keď idem sem-tam v nejakom centre cez food-court okolo obeda, taniere sa prehýbajú od jedla, prejedáme sa. Tam miera nie je žiadna. A bola by určite namieste, kedže nadváha vrámci populácie len stúpa. Zdravé jedlo nám prospieva, ale ak ho zjem veľmi veľa, zaťažím svoj žalúdok, tak či onak. Deti ešte majú tú správnu mieru, kedy prestať. Môžu mať pred sebou tú najväčšiu mňamku, keď majú dosť, jedlo ich viac nezaujíma. Tomu hovorím miera. A kráľovská! Keď to zhrniem, ľudia jedia všetko a veľa, namiesto toho, aby jedli zdravo a málo.

Plánovanie ovládam spredu, zozadu a asi každý z nás o tom niečo vie. Vieme, že by sme mali cvičiť, jesť zdravo, nejesť sladkosti, nenapchať sa večer pred spaním, ísť skôr spať, neponocovať, nepiť toľko alkoholu, nefajčiť a podobne. Tieto omáčky vieme. Problém je, že príliš dlho o všetkom uvažujeme, analyzujeme, či ozaj je už čas, až nakoniec sa nedostaneme k činom. Roky som vedela, čo by som mala robiť. Mala som to všetko premyslené do posledných detailov. A nič sa nemenilo. Vždy som si povedala, že od zajtra. Fajčila som, jedla kopec sladkého, pečiva, mala som riadnu nadváhu, nešportovala som, na všetko som frflala, všetko bolo proti mne. Mala som síce naplánované, kedy to zmením, ale nejak ten správny čas nikdy neprišiel sám od seba. Je veľmi veľký rozdiel vedieť niečo a na druhej strane niečo spraviť. Lebo vedieť niečo neznamená, že to aj budem robiť. Čakala som na ten správny čas roky a ništ! Vôbec nič. Nikdy neprišiel. Vždy bolo nejaké, dnes nie, od zajtra a podobne. Dnes sa na to jednoducho necítim, alebo nemám všetko nachystané, čo k tomu treba. Jednoducho výhovorka za výhovorkou.

A potom som našla systém, ako si prekabátiť mozog. Skôr, ako si stihne vymyslieť výhovorku, idem tú činnosť urobiť. Pre mňa bola veľká výzva behanie. Čítali sme knihu stvorení pre beh a jednoducho som to chcela vyskúšať, nie deň, či týždeň, ale dva tri mesiace. Aby bolo jasné, beh som neznášala. Na strednej škole povestná 12 minútovka bola pre mňa zabijak. A tak som si spravila plán koľko krát do týždňa budem chodiť behávať, ako dlho, našla som si trasu, naštudovala som si techniku. A zistila som, že to na mňa funguje, musela som ísť ráno, skôr ako som si stihla vymyslieť dôvod, prečo nejsť. Lebo ani vtedy som sa na to necítila. Behám pomaly, behám málo, viedla som nekonečné vnútorné monológy. No a teraz som jednoducho ignorovala tento vnútorný rozhovor o tom, ako sa mi dnes nechce. Fúka, popŕcha, sneží, je zamračené, je príliš zima. Keď som sa pohla, fyzicky pohla, mala som vyhraté. Nielen že som po dvoch mesiacoch neprestala, no po 2 rokoch pravidelného behania, ma to baví stále viac a viac. Keď si teraz obúvam tenisky, teším sa na ten beh. Nedávno mi Peťo posunul jednu knihu o 5 sekundovom pravidle a vlastne som zistila, že aj ja robím niečo podobné už dlhodobo a fakt to funguje presne tak. 

Peťo mal napríklad veľký problém so vstávaním. A keď hovorím veľký, myslím tým, ozaj veľký. Často meškal do práce, potom sa mu celý deň rozpadol, lebo tá hodina, či dve mu cez deň chýbali. Večer prišiel totálne vyčerpaný a navyše ani nestihol, čo cez deň potreboval, takže sa mu to kopilo a kopilo. Skúšal si deň naplánovať, no keď ráno sa mu to celé poposúvalo kvôli neschopnosti vstať z postele, nič nefungovalo. Keď si prečítal spomínanú knihu od Mel Robins zrazu je to inak. Nastaví si budík a ráno vyskočí z postele. Najprv som si myslela, vlastne ani neviem, čo som si myslela, bola som v nemom úžase. Predtým to zvyklo dopadnúť tak, že Peťo vypol budík a naspäť zaľahol. A ja som ho drgala, že je pracovný deň a asi musí už ísť a on na oplátku na mňa vrčal a niečo si mrmlal. Dedukujem, že to bolo nech neotravujem. Večer si naplánoval, kedy potrebuje vstať, aby všetko postíhal, ale ráno mu domček z karát padol, lebo nevstal načas. No od istého času je to u nás inak. Peťo nie je žiadne ranné vtáča, teda nebýval…

Peťo začal vstávať skôr ako ja! Prvý krát, hovorím si, ok, asi ide dakam na služobnú cestu a musí ísť. Opakovalo sa to nasledujúci deň znovu a znovu a znovu. Peťo ráno vstáva! A tak som sondovala, čo je za tým! Zobudím sa a on sedí za počítačom a pracuje. Vstáva o 3:00 Ozaj. Peťo vyskočí z postele o 3:00 ráno! Má teraz veľa práce a zistil, že ráno je najefektívnejší a tak vstane. Ráno máme 2-3 hodiny hneď po zobudení, kedy sme najefektívnejší. A tak to celé otočil. Nestačili mu moje reči, nech neponocuje, že večer aj tak skoro nikdy nič nespraví. Nech radšej vstane ráno a ide spať so mnou o deviatej večer a ráno bude čerstvý ako rybička. Jedným uchom dnu, vlastne ani neviem, či to šlo jedným uchom dnu… Musel si to prečítať a mať vedecky podložené faktami. Beriem, som taká istá, tiež potrebujem fakty, prečo toto mám robiť takto. Hlavne sa teším, že vstáva. Ide skôr spať a stihne toho veľmi veľa. Vďaka knihe, ktorá sa volá 5 sekundové pravidlo nabral odvahu a vytrvalosť to aj dodržiavať. Toto je zjavne to, čo potreboval. Peťo má rád plánovanie, v tom je majster, má načítaných mnoho knižiek, čo ako robiť efektívne. Tu je akcia, tu je ten spúšťač, ako to plánovanie aj dať do praxe. Koniec analyzovania, treba to aj spraviť.

Je to nástroj, ktorý funguje, keď ho používame. Ak ho nepoužívame, nebude fungovať. S týmto nástrojom však dokážeme u nás doma konečne premeniť večné vnútorné rozhovory na činy. Dokážeme naše sny premeniť na realitu. Mel Robins v knihe 5 sekundové pravidlo o tom hovorí nejak takto: Je to pravidlo piatich sekúnd. Od momentu, kedy mám nápad niečo spraviť, mám asi 5 sekúnd, kým to môj mozog zavrhne. Odrátam 5 sekúnd a pohnem sa. A idem to spraviť. Odrátam 5, 4, 3, 2, 1 a fyzicky sa pohnem. Prinútim sa pohnúť. Vyštartujem spraviť to, čo som si zaumienila. Ako odrátavam, sústredím sa na to, čo idem spraviť a nedovolím mozgu, aby si vymyslel za ten čas výhovorku. Odrátavanie preto, lebo po jednotke je nula. Naopak to nefunguje, lebo po čísle päť, nasleduje číslo 6, 7 atď. Pri odrátavaní sa aktivuje prefrontálny kortex a nastupuje akcia.

Je to také seba koučovanie. Keď sme boli malí, motivovali nás rodičia, v telocvični tréner, v škole učiteľ. A keď sme dospelí, robíme si kouča sami. A toto je veľmi efektívny spôsob. Je to však len nástroj, neznamená to, že to bude ľahké. Mne to teda vôbec nešlo ľahko. Prvé razy sa mi vôbec nechcelo ísť, ale ignorovala som svoje pocity a šla som. Neviem kontrolovať čo cítim, ale viem ovládať svoje rozhodnutie, ako sa k tomu postavím. Nemusí sa mi chcieť, ale to je len môj pocit. A ja som si hovorila: „No a čo, že sa mi nechce? Ja idem“. A šla som. Keď dieťa začne chodiť, nepozrieme sa na neho s tým, že: „Hm, chôdza ti teda nejde, to nebude nič pre teba.“ Nie. Tlieskame a tešíme sa a povzbudzujeme. „Nevadí, že si spadol, postav sa a ideš znovu.“ A tak si ani ako dospelá nenadávam, ale povzbudzujem sa. Ako sa vraví, nik učený z neba nespadol. Odrátam si 5, 4, 3, 2, 1 a idem. Na prvý krát som nezabehla ani dva kilometre. Ale pravidelným tréningom teraz behávam 10-15 km s úplnou ľahkosťou. 

Zistili sme, že to pravidlo sa dá použiť na všetko. Okrem vstávania sa dá použiť na rozhodnutie povedať si, čo máme na srdci, hoci sme vždy boli ticho. Dá sa použiť pri odvykaní si od nejakého negatívneho návyku, či konečne upratať rokmi zahádzanú špajzu. Nám toto pravidlo pomáha denno denne, už len na seba pozrieme, ak sa niekomu niečo nechce, odrátame si a vyštartujeme.