;

Čokoládové muffiny s tekvicou a mandľovými hoblinami (bez oleja)

Čokoládové muffiny s tekvicou, bez oleja? Pečenie ide aj bez oleja? Tak toto chcem vyskúšať rovno dnes, som si povedala. Naši starší dvaja radi miešajú, a tak sme opäť hľadali niečo, čo sme ešte nepiekli. Muffiny bez oleja, k tomu zelenina, no čo lepšie si môžem želať? A tak sme dali dokopy túto verziu čokoládových muffinov, ktoré ľahko premeníte na bezlepkové (použijete bezlepkovú múku). Orechy robia tieto nízkotučné čokoládové muffiny s tekvicou chrumkavými. Strúhaná tekvica sa rozpustí, úprimne je to hmota, ktorú tam vôbec necítiť. Ani o tom neviete a jete zeleninu, no nie je to úžasné? Takto môžete jemne naviesť napríklad deti, ktoré nemajú radi zeleninu, aby si na ňu zvykli. Lebo naše chute sú náš mikrobióm a vieme ich zmeniť.

Nemusí to byť len dezert, ale môžu to byť raňajky, či desiata, alebo aj večera. Minule ich u nás celá banda detí desiatovali. Chutili všetkým bez rozdielu. To, že u nás sa po nich zaprášilo, nás neprekvapilo. Ale že tieto čokoládové muffiny s tekvicou chutia aj deťom, čo jedia klasické sladkosti, znamená, že budú zaručene chutiť aj vám. Ako dezert som ich poliala tahini pastou (ale aj arašidové maslo si tam viem predstaviť), k tomu slivkový džem a bolo mi teda ľúto, že mi z rána ostali len 2 muffiny. Bola by som si dala určite viac, je to také jedlo, po ktorom nemáme pocit viny. Kedže všade pridávam klinček, zázvor a škoricu, to sú naše naj top antioxidanty a superpotraviny do sladkých jedál, nie je to len dezert. Je to výživný dezert, a to je rozdiel!

Prísady:

(25 muffinov)

  • 1 pl ľanu a 3 pl vody
  • 2 šálky špaldovej celozrnnej polohrubej múky
  • 1 1/2 šálky nastrúhanej tekvice
  • 1 1/4 šálky rastlinného mlieka (alebo vody)
  • 1/2 šálky mandľových hoblín (alebo iných posekaných orechov)
  • 1/2 šálky xylitolu (alebo datľového sirupu)
  • 1/3 šálky kakaového prášku (alebo karobu)
  • 2 čl citrónovej šťavy
  • 1 pl kypriaceho prášku na pečenie
  • 1 čl jedlej sódy
  • 1 čl vanilky
  • 1/2 čl škorice
  • 1/4 čl klinčeku
  • 1/4 čl zázvoru
  • štipka soli

Postup:

Najprv si nachystáme spojivo. Ľan pomelieme najemno a zmiešame s vodou. Dáme nabok. Nastrúhame tekvicu na stredne veľké strúhance. Ak nemáte tekvicu, dajte cukinu. Tú nemusíte ani šúpať. Vo väčšej miske zmiešame všetky suché prísady. V druhej miske zmiešame mokré prísady, aj s ľanom a suché prísady spojíme s mokrými.

Nachystáme si plech na pečenie a položíme naň formičky, ktoré plníme do 3/4. Muffiny sa nafúknu, tak im necháme miesto, aby nevykypeli. Do vyhriatej rúry dáme piecť asi na 20 minút. Spravíme test s vidličkou a ak je čistá, muffiny sú hotové.

Ak sa na ne vrhnete hneď, nemusia sa dobre oddeliť od papiera, či formy. Ak však počkáte, kým vychladnú, pôjde to veľmi ľahko. Alebo vymastite formičky, ak máte kovové, nemusíte čakať a môžete sa rovno pustiť do týchto ľahkých, čokoládových muffinov s tekvicou a mandľovými hoblinami.

Tip

V tomto recepte je kľúčový ľan, ktorý to drží lepšie pokope, je to také vláčnejšie. Ľan dostať v každom obchode, takže to odporúčam nevynechať. Ak nemáte tekvicu, dajte cukinu, jablko, hrušku, čo máte poruke. Je to ľahšie na trávenie, keď je tam zelenina, ovocie. Ste alergickí na orechy? Nedajte ich tam, dajte namiesto nich posekané hrozienka, datle, slivky, goji, čučoriedky. Ak nemáte doma nejakú prísadu, nevadí. Skúste porozmýšľať, čím sa to dá nahradiť a bum, muffiny sú na svete. Stále hovorím, že nie je umenie variť, keď všetko máme doma. Je však umenie vykúzliť chutný koláč, v tomto prípade čokoládové muffiny s tekvicou, ak viete, čo s čím vymeniť. Chce to len prax, ak začínate s pečením, nachystajte si všetky suroviny a zaručene budete mať veľmi chutný výsledok.

Dobrú chuť!

Domáce vzdelávanie v praxi

Domáce vzdelávanie

V predošlom blogu sme napísali naše dôvody, prečo sme sa dali na domáce vzdelávanie. Sme radi slobodní. Sme radi, keď vidíme naše deti šťastné, spokojné. S nikým nesúťažíme, ani sa neporovnávame, robíme to preto, lebo nám to takto jednoducho vyhovuje. Robíme to horšie? Robíme to lepšie? Ani jedno, ani druhé. Nie sme lepší, ani nie sme horší. Sme iní. Je to tak najlepšie pre nás. Môžno pre vás nie, a to je v poriadku. My nechceme nikoho nahnevať, nehľadáme kritiku, prečo to je zlé. My sme dospelí ľudia, máme svoj rozum, zvážili sme pre a proti a ideme svojou vlastnou cestou. Tá vaša cesta je iná a je to v poriadku. Je to každého slobodné rozhodnutie, či dá, alebo nedá svoje dieťa do školy, v tomto konktrétnom prípade. Vieme, že domáce vzdelávanie nie je pre každého, to ani nechceme týmto blogom naznačiť. Po príchode hypermarketov zmizli menšie obchody? Nie, jeden ide nakupovať tam a druhý inam. Máme možnosť voľby, a to je predsa super! My nechceme, aby učitelia prišli o prácu, to sme tým prvým blogom vonkoncom nenaznačovali. My sme poukázali na fakt, že je možné aj domáce vzdelávanie. To je všetko. Ani sme to nechceli veľmi propagovať, kedže už toho toľko robíme inak, ale….

Dostali sme mnoho otázok, prečo robíme to, čo robíme a ako robíme to, čomu veríme, tak o tom všetkom píšeme. Vlastne odpovedáme na otázky, otvárame ľuďom obzory, že sa to dá aj inak. Neobetujeme sa. Aj ja potrebujem čas pre seba, aj Peťo ho potrebuje. Všetci ho potrebujeme, aj deti ho potrebujú. Aj mňa baví prispievať do rodinného rozpočtu prácou, ktorá má baví a už tri roky pracujem z domu. Navyše chceme veľa času tráviť s deťmi, ktoré sme vedome chceli. Tak sme sa rozhodli ich, ak je to možné, neodkladať do štátnych inštitúcií, ale tráviť s nimi, čo najviac času. Učiť sa od nich ľahkosti bytia a radosti zo života. Ak vás to neinšpiruje, nečítajte to! Ak sa vám to páči, napíšte nám a poradíme, ako to zrealizovať. Ak vás iritujeme, máme pre vás jednoduché riešenie, nesledujte nás. My tiež sledujeme len ľudí, čo nás inšpirujú. Ak napríklad nenávidím cestovanie, nebudem sledovať niekoho, kto je nomád a pracuje odvšadiaľ, lebo má tak nastavenú prácu a kritizovať ho, že to robí zle, lebo potrebujeme mať predsa zázemie. Ja asi potrebujem mať zázemie a on zjavne nie. Neporovnávajme sa, každý to robíme inak, nikde nie je napísané, že toto je dobré a toto zlé. To sú naše pocity. Ak je niekto šťastný, že ide každý deň do školy, super! Ja som šťastná nebola, ani Peťo a tak sme hľadali pre naše deti inú cestu, aby nedopadli ako my. Myslíme si, že sme na tomto svete na to, aby sme mali každý deň ten najkrajší deň vo svojom živote. Všetko je uhol pohľadu. Pre niekoho je kolektív, socializácia najdôležitejšia méta. Pre nás nie, my máme iné hodnoty. Ani lepšie, ani horšie, len iné. A takto funguje u nás v bežné dni…

Ešte skôr ako sa to všetko u nás zobudí, idem si zabehať, zaplávať, meditovať. Podľa toho, čo mám chuť robiť.  To je môj čas. Deň odštartovať športom je pre mňa veľmi príjemný začiatok dňa. Do uší si pustím audioknihu, alebo podcast, na tému výživy, podnikania, vzdelávania, minimalizmu, čohokoľvek inšpiratívneho. Hodina, až hodina a pol behu, k tomu slnko, dážď, sneh, vietor, beriem čokoľvek. Ja idem šporotovať, a nie je zlé počasie, len nevhodné oblečenie. To je čas len a len pre mňa. Tu som sama so sebou a tu naberám energiu, som potichu, aby som mohla potom celý deň rozprávať, haha. Peťo behá tiež ráno, alebo po práci sa zoberie do lesa a tam si zas on odbehne svojich 10-15 km. Čas pre seba potrebujeme každý, aj ja, inak mám pretlak. Potrebujem ticho na fungovanie. A ideálne je ráno. Potom sa zapojím do intenzívneho domáceho kolobehu a zvládam to s oveľa väčšou ľahkosťou, keď mám už svoj čas vybavený. Ale žiadny stres, na všetko treba čas, aby sme to zvládali v rodinnej pohode. To je základ úspechu a spokojnej mamy, a tým pádom celej rodiny. Nervozita nie je produktívna. Nepodávam v nej žiadne výkony, navyše sa v nej necítim komfortne.

U nás sa vzdelávame formou zážitkového učenia. Čo to znamená? Jednoducho, učíme sa cez zážitky. Deti sa učia pri hre, pri domácich prácach, či iných zmysluplných aktivitách.

V podstate sú to dve oblasti, ktoré neustále kombinujeme: teória a prax

Teória sú predmety ako je písanie, čítanie, počítanie. Naša úžasná pani učiteľka a kamarátka, ktorá nás má na starosti ako garantka nám zohnala všetky čítanky, písanky, šlabikáre, a tak môžeme cvičiť teóriu. Potom máme náuku o svete, kde je biológia, geografia, všetko súvisiace s tým, kde žijeme, čo je príroda, ľudský organizmus, skrátka, čo nás obklopuje. Na teóriu využívame encyklopédie, či iné informačné kanály. A potom je tu praktická časť zážitkového učenia. To znamená, že si teoretické poznatky aplikujeme v praxi. A tieto dve línie prelíname. Neustále. Teória bez praxe mi nikdy nedávala zmysel a naopak teória mi pomáha, aby sme vedeli, čo všetko v praxi môžeme sledovať. Ak to mám brať tak školsky, tak cez deň máme určite hodinu prírodovedy, vlastivedy, výtvarnej výchovy, telesnej výchovy, angličtiny, matematiky, hudobnej výchovy a slovenčiny. V teréne. Naša učebňa je všetko okolo nás. Naše učenie prebieha formou hry. Nesústredíme sa na jednu aktivitu, že teraz si precvičujeme toto, a tak nič iné nerobíme.

Napríklad: chystáme sa nakupovať. Deti na papier napíšu zoznam, čo nám treba. Ja diktujem a oni píšu. Potom zrátajú, koľko vecí sa chystáme nakúpiť. Tak vedia, z akých surovín doma varíme, pomáhajú v obchode nakladať do košíka. Rátame, či potrebujeme 2 avokáda alebo 6. Skenujú čiarové kódy, aby sme zistili cenu. A vlastne taká obyčajná, ale podstatná činnosť, nám v praxi dá veľmi veľa. Čítanie, počítanie, logické myslenie, čo sa kde nachádza, prečo toto nám treba a prečo tamto nejeme. Snažím sa vymýšlať zmysluplné činnosti.

Nevymýšľam hry, ktoré mi nedávajú zmysel, ale skôr objavujeme svet a snažíme sa ich zapojiť aj do chodu domácnosti, aby vedeli, že nemáme sluhu, ale treba si po sebe tanier odniesť, poďakovať sa za obed, lebo ho niekto navaril. Jarka umýva riad, ak sa jej chce. Obaja radi vysávajú, takže vysávame vždy dvojmo. To trochu krotím, lebo to by sme vysávali dokopy aj dve hodiny… neverili by ste, aká je to zábava, také obyčajné vysávanie. Vysávajú si potom nohy, tričká, tam zas objavujeme fyziku, napríklad. Utierame spolu prach, niekedy sa skrývam a robím to na tajňáša, ak to chcem šup-šup. Deti radi upratujú, ak je to pre nich zábava, takže akonáhle ma zahliadnu, každý dostane handričku a už hlásim, kde som ešte nepoutierala a popri tom skúmame, ako sa ten prach tvorí a podobne. Neplatí to na upratovanie hračiek, nechápem prečo, veď to je zábava tiež, nie? Zjavne nie.

S obedom tiež často pomáhajú. Ak majú chuť, starší dvaja sa pridajú ku mne a spolu krájame zeleninu. Popri tom sa rozprávame o tom, čo robili, alebo aký je ďalší plán, či hráme slovnú hru, ktorú už tak zvoľna hráme asi rok. Niekto povie slovo a na to isté začiatočné písmeno vymýšľame iné, nové slová. Nemáme to nikde spísané, že teraz ideme zámerne počítať, alebo trénovať slovnú zásobu. Príde to tak samo. Postavia sa na šamrlíky, dostanú dosku na krájanie, ostrý nôž a pomáhajú. Ostrý nôž? Ozaj? Áno, my doma nepoužívame na krájanie bakelitové nože, prečo by mali deti? Už dávno sme sa s Peťom zhodli, že ich chceme naučiť používať reálne predmety, ktoré sa nachádzajú v domácnosti. Nemôžeme riskovať, že si ublížia. Predstavte si, že používame bakelitové nože. Môžu s nimi robiť čokoľvek, lebo tie nože nekrájajú. Potom jedného dňa sa im dostane ozajstný nôž do ruky a dorežú sa. Nie, u nás dostali do rúk rovno ostrý nôž, ostré nožnice, ihlu a podobne. Bola som s nimi celý čas, kým sa naučili ich poriadne používať. Nik sa nikdy neporezal, nik si neodstrihol prst, nik sa nepichol ihlou. Ak sa niekto poraní, som to ja. Ale to je iný príbeh.

Nie je to o tom, že im dávame nebezpečné predmety do rúk. Je to o tom, že sa nemusím báť, keď sa dostanú bez môjho dozoru k nožu. Vedia, že nôž je ostrý, a tak s ním aj zaobchádzajú. Je to časovo náročné? Áno, je. Zo začiatku je to niekedy priam vyčerpávajúce, ale my sme chceli vedome deti, a tak sa im aj podľa toho venujeme. Nedávame im tablet do ruky, že tu máš, teraz ma neotravuj, lebo varím. Nie, kto bol u nás, vie, že takto nefungujeme. Ako budú rásť, nás budú potrebovať stále menej a menej, a tak sa snažíme užívať si s nimi každý ohamih. Žiť v prítomnom okamihu. Je to veľká vec, nie sme naučení sa sústrediť na tu a teraz. Deti zas žijú tu a teraz. Takže sa snažíme skĺbiť tieto naše dva svety, denno denne. Ale späť k tým ostrým nožom. Znie to bláznivo, ja viem. No, máme poruke najskôr gumené autá, ktoré deťom neublížia, či nejaké cvičné ulice? Nie, tam im vysvetľujeme, čo je bezpečnosť. A toto je to isté. K používaní hrebeňa nie je potrebná taká inštruktáž, podám do ruky, niekto si z neho spraví autíčko a šúcha ho po zemi, Jarka sa s ním češe a Ondrej od neho uteká. Pri ostrých predmetoch je inštruktáž dlhšia. Keď krájajú, stále ich mám pod dohľadom, ale už vidím, že vedia, čo držia v ruke a sú hrdí, že môžu. Majú našu dôveru. Robíme spolu všetky domáce práce a zapájam ich aj do varenia, pečenia. Keď vidíme, ako sa jedlo chystá, viac si ho vážime. Spolu polievame kvety, vnútri aj vonku. Keď sa na to tak pozrieme, tak všade sa dá k niečomu priučiť. Vonku v lete spolu sadíme, trháme burinu, rýľujeme, polievame, zbierame úrodu a vidíme, ako sa semienko zakorení a vyrastie z toho kvetinka, strom. Chodíme po záhrade a učíme sa, aké buriny sú jedlé. Ak sa mi zdá niečo zaujímavé, zavolám ich. Ukážem im a keď ich to zaujme, porozprávame sa o tom viac. Ak nie, lebo robia niečo iné, tak utekajú naspäť tam, odkiaľ prišli. Už dlho sledujú mesiac na oblohe. Keď sa začali pýtať, prečo je raz tma a raz deň, tak Peťo kúpil glóbus a odvtedy sa učíme o našej slnečnej sústave. Spravili sme so doma z fitlopty Slnko, okolo Zeme lietal Mesiac a hrali sme sa. Často sa k tomu vraciame, je to pre nich zjavne veľmi zaujímavá téma. Teraz končí leto, je zimšie, a teda zisťujú, prečo a ako sa Zem odkláňa od Slnka. Pozeráme k tomu videá, aby si to lepšie vedeli predstaviť a povieme si vždy niečo nové aj.

Takisto aj ľudské telo nás zaujíma, je to predsa naša jediná schránka na tento život, je to to najcennejšie čo máme, náš chrám. Potrebujeme vedieť o ňom čo najviac, aby sme vedeli sa o neho starať s patričnou úctou. Keď niekomu zabehlo, otvorili sme encyklopédiu a pozerali sme ako dýchacia trubica a pažerák sú vedľa seba, kde sú prepojené, a čo znamená,  keď sa rozkašleme. Keď sa porežem, skúmame krv, čítame si z čoho sa skladá, čo spôsobí, že rana prestane krvácať a podobne. Skrátka každý podnet, zakopnutie, škrabanec, máme ako námet pre štúdium a hľadanie vysvetlenia, čo sa v tele deje a prečo. Neverili by ste, koľko sa toho naučím ja, ako im to čítam a spolu si to opakujeme, aby sme tomu rozumeli.

Tie klasické predmety ani nespomínam, tie máme vlastne stále. Prelínajú sa celým dňom. Stále niečo rátajú, počet palaciniek, autíčok, kamienkov, ceruziek, dielov na železnicu, vidličiek, vankúšov, tričiek, topánok…. Čokoľvek sa dá rátať. Čiže matematika je u nás na programe niekoľko krát za deň, nielen jedna vyučovacia hodina. Písanie tiež, píšu nálepky na lekváre, aby sme vedeli, ktorý je akej príchuti. Píšu zoznam do obchodu. Ruku si cvičia sami, kreslia každý deň, niekoľko obrázkov denne. Ledva ráno rozlepia oči, sadnú za stôl a kreslia. Prídeme z nejakej akčnej činnosti, opäť idú za stôl a potichu kreslia, a píšu, čo vedia. Momentálne sú to mená celej rodiny. Teraz už máme tému Vianoc, napríklad. Neviem prečo, keď ja ešte chcem mať leto, ale čo už. Na stole máme stále ceruzky, gumu a papiere, aby si k tomu kedykoľvek mohli sadnúť, keď chcú. Okrem matematiky, písania a neustáleho kreslenia, spolu čítame. Keď sme v obchode, čítame nápisy potravín, názvy na ulici, čohokoľvek a Peťo im každý večer číta rozprávku pred spaním. Ani pri týchto klasických predmetoch nepotrebujeme sedieť v lavici, ale vykonávame inú zmysluplnú činnosť, aby sme toho cez deň viac stihli.

Máme však pár pevných aktivít, ktoré sú denne v našom rozvrhu. Pohyb na čerstvom vzduchu a učenie sa cudzieho jazyka. Deti sa potrebujú vyblázniť a potrebujeme všetci aj čerstvý vzduch. Toho im (nám) treba veľa a každý deň. A tak doobeda chodíme von, či je pekne, či škaredo, čerstvý vzduch musí byť. Máme na ulici fajn partiu kamošov približne v rovnakom veku, a tak sa premávajú na kolobežkách, bycikloch, hrajú sa v piesku, alebo len tak skúmajú rastliny v poli, čo okolo nás rastú. Vymýšľajú si hry, pretekajú sa, zbierajú orechy, rozprávajú sa, chichocú sa, pomáhajú si vyliezť na strom, skáču z výšky, hladkajú spolu kačky, mačky. Deti sa potrebujú vybehať, vyblázniť, deti sa jednoducho potrebujú stále hrať. Mimochodom aj dospelí. Stratíme potom tak radosť zo života a to je škoda. Ale to je na iný blog. Tu sa venujeme deťom, a tak dávame s Peťom veľký dôraz na to, aby sa poriadne vybesneli.

Druhá denná aktivita je cudzí jazyk, a ten sa učíme formou konverzácie. Pravidelne s nimi niekoľko hodín denne hovoríme po anglicky. Navyše u nás doma pozeráme rozprávky, filmy, dokumenty len v originálnom znení, čiže takmer len po anglicky. Cudzie reči otvárajú brány do sveta, my sme obaja študovali na francúzsko-slovenskom bilingválnom gymnáziu a vieme, že čím viac rečí, tým lepšie. A tak vedieme prirodzene aj naše deti. Peťo o tom píše akurát blog, ako sme sa my dvaja vrhli na angličtinu.

Inokedy máme zas hudobnú výchovu. Vďaka môjmu tatkovi, ktorý je učiteľom klavíra na konzervatóriu, mám veľmi pozitívny vzťah ku klasickej hudbe. Máme doma klavír a keď k nám prídu moji rodičia na návštevu, tatko hrá a mama s deťmi tancuje. Ako bývalá Lúčničiarka, učí deti láske ku folklóru. Bonus nad bonus. Tatko si zoberie jeden, alebo viac kusov vnúčat na kolená a spolu hrajú na klavíri, alebo deti v nemom úžase pozerájú, ako môjmu tatkovi behajú prsty po klaviatúre a ja počúvam božskú hudbu. Milujem klasiku. Tým, že som v tom vyrastala, klasická hudba ma upokojuje, má v sebe čaro, ktoré sa nedá opísať, treba ho zažiť. Keď nemáme poruke môjho tatka, púšťame si hudbu. Doma, v aute, počúvame, alebo spievame. Keďže som aj ja kedysi tancovala ľudové tance, aký taký základ mám a sem tam tancujem s nimi ja. Účíme sa rytmus, ladnosť pohybu, naťahujeme sa, posilňujeme, spievame, hráme jednoduché pesničky na klavíri spolu. Raz týždenne chodíme aj na gymnastiku, tak aj tam sa naťahujú, robia kotrmelce, chodia po kladine, visia na bradlách.

Domáce vzdelávanie v praxi - hudobná výchova

Náš deň vyzerá naoko veľmi obyčajne. Deti potrebujú mať aj svoj pokoj, a tak kontrolujem, aby zas tých podnetov nebolo príliš veľa, sú z toho potom nervózni. A tak máme voľné tempo. Nemáme povinnosť ráno ich rýchlo vychystať do školy, škôlky, nesúrime ich, lebo sa nikam neponáhľame. Obyčajne súria oni mňa, lebo kamoši sú už na ulici, alebo už chcú vyraziť na výlet, či inam. Ani ja nie som v strese, lebo jedno dieťa spí, po druhé musím ísť do škôlky a po tretie do školy. Nie som v strese, lebo nemáme kopec úloh, ktoré musíme po škole spraviť. Nie som v strese, lebo nenútim chodiť dieťa, niekam, kam nechce. Nenútim Jakru sedieť pol dňa, keď doteraz mohla pobehovať, ako sa jej chcelo. Nemusia byť potichu, vždy sa môžu opýtať na niečo, čo ich zaujme. A hlavne majú poruke niekoho, kto ich bezhranične miluje a vie, čo potrebujú. V škôlke, či škole sú super učiteľky, či vychovávateľky. Ale nik nepozná moje dieťa lepšie ako ja. Som s nimi od počatia, 24 hodín denne. Viem, že keď ma Ondrej náhodou nevidí v cudzom prostredí, rozplače sa. Potrebuje očný kontakt. Viem, čo platí na Jarku. Pozrú sa na mňa a v tej sekunde, viem čo im treba. V škôlke, či škole, popri ďalších desiatkach deťoch, to vychovávateľka, či učiteľka ani náhodou nemá šancu zistiť.  Aj keby veľmi chcela, nemôže každému takto vyhovieť. Mám potrebu ochraňovať moje deti, kým nebudú väčší a sami povedia, že už netreba. Nemyslím, si, že už sú vo veku, kedy si poradia úplne sami. Som v pozadí, ako ich sprievodkyňa, strážkyňa a zasahujem, keď to potrebujú. Vedia, že som tam, že sa na mňa môžu kedykoľvek obrátiť a ja ich podržím. Som tam pre nich tak dlho, ako to budú potrebovať. Nikam sa neponáhľame. Sami sa od nás odlepia, keď na to budú pripravení. Neobmedzujeme sa, len sa navzájom sprevádzame.

Učíme sa, ako riešiť konfliktné situácie, nie bitkou, sácaním, šikanou, ale komunikáciou. To je jedna z veľmi dôležitých oblastí, ktorej venujeme dosť času, lebo v reálnom živote je vždy niečo na pretras, čo sa pritrafí. Tým, že s deťmi komunikujeme, nik nemal obdobie vzdoru, ako som písala tu. A tak v tom rozprávaní sa o konfliktných situáciách pokračujeme stále. Až na druhom stupni základnej školy som sa sama vedela ako tak brániť, dovtedy som nerozumela, prečo sa mi niekto smeje. My sme boli doma vychovávaní inak. Učíme sa riešiť konflikty ľudsky, komunikáciou. Tomuto sa žiaľ škola veľmi nevenuje. Nemá na to priestor a rozumiem tomu, veď tam majú kopec detí, nemajú oči všade. Ale pre nás to je veľmi podstatné, ba až kľúčové. A už si teda veľakrát veľmi pekne vedia sami vybaviť nezhody. Zakričia na mňa, že majú problém a kým prídem, pochvália sa, ako to vyriešili k spokojnosti oboch, či troch. Lukáš im chcel minule čmárať do kreslenia. Tak ho posadili do jeho stoličky, dali mu papier a ceruzku do ruky a všetci spokojne kreslili. Nedávno zas boli u nás kamaráti, ktorí majú veľmi podobne nastavenú výchovu detí ako my. Päť detí v približne rovnakom veku, chceli hrať človeče nehnevaj sa, ale hra bola len pre 4 hráčov. Dvaja chalani a tri baby. A debatovali, kto teda chce hrať, kto nie, počítali sa a nejak im to nevychádzalo. Dohadovali sa asi pol hodinu. Stáli pri tom stole s rozloženou a nachystanou hrou, chalanov to dohadovanie potom prestalo baviť a tak potichu čakali, baby to komentovali. Potom náhodou išiel okolo dospelý a povedal, že ide jesť. V tom jedna z pätice čakajúcich na hranie zahlásila, že aj ona je hladná a išla s tatom jesť. A tak zvyšné 4 kusy zistili, že môžu hrať a začali hrať. Deti vo veku 4 až 6 rokov sa pol hodinu úplne pokojne dohadovali o tom, ako budú hrať. My sme Peťom sme boli v nemom úžase. Nikoho nevolali, nech to za nich vybaví, sami si poradili. Všetci spokojní, nik neplakal, nik sa nehneval, dokonca si zahrala neskôr aj fešanda, čo sa šla najesť, lebo po čase to chalošov prestalo baviť a kedže sa furt vyhadzovali, hra nemala konca. Podľa mňa im tieto zdanlivo banálne situácie dajú najviac. Nikto ich nedrezúroval, nenatútil im nejaký postup. Sami si ho dohodli a fungovalo im to.

Čo dodať na záver? Je to pre nás momentálne to najlepšie riešenie, a tak sme tomu prispôsobili naše fungovanie. Pracujem z domu večer, keď deti zaspia a Peťo sa snaží pomáhať, ako vládze. Často chodí veľmi skoro ráno do práce, aby prišiel skôr domov a prebral nachvíľu žezlo hlavného koordinátora, animátora, nech si vydýchnem a potom si opäť sadne za počítač zas večer, keď deťom prečíta rozprávku na dobrú noc. Keďže chodia skoro spať, večer máme dve až tri hodiny, kedy môžeme sa aj my dvaja rozprávať, pracovať, oddychovať. Je toho veľa? Áno je, netvrdím, že nie je. My sme radi spolu veľa a stále, nemáme zo seba ponorku. Sme spokojní, že takto chceme žiť náš život, lebo robíme to, čo nás baví a sme takto šťastní a furt niečo meníme, lebo život je zmena.

Tofu quiche

Quiche z tofu

U nás tento slaný koláč voláme quiche a robíme v niekoľkých obmenách. Buď robíme čisto zeleninový ako tento. Alebo spravíme takéto niečo, čo sa podobá na klasickú verziu quichu. Tu je dôležitá plnka, ktorú neslobodno vynechať, inak nebude chutiť tak, ako by sa patrilo. Zelenina, ktorú tam potom primiešame, je tentokát druhoradá. Takže si zaobstarajte biele tofu, cícer, lahôdkové droždie a čiernu soľ. Tieto hlavné prísady dodajú quichu vajíčkovo-syrovú príchuť. Nehovoriac o tom, že tento slaný koláč je veľmi pekne vyzerajúci, výborne drží tvar a je chutný teplý, či na studeno. 

Prísady:

(20 cm tortová forma 6-8 porcií)

  • 2 veľké zemiaky
  • 2 biele tofu syry
  • 1 šálka uvareného cíceru
  • 1 šálka vody
  • 1/4 šálky lahôdkového droždia
  • 2 strúčiky cesnaku (alebo 1 PL sušeného cesnaku)
  • 2 PL sójovej omáčky
  • 2 PL olivového oleja
  • 1 PL arowrootu
  • 1/2 ČL kurkumy
  • 1/2 ČL čiernej soli
  • čierne korenie

zelenina do plnky:

  • 3 šampiňóny
  • 1 cibuľa
  • 1 šálka karfiolu (alebo brokolice)

 

Postup:

Najprv nastrúhame zemiaky a jemne posolíme. Dáme ich do tortovej formy (dávam na papier na pečenie) a dáme zapiecť na 10-15 minút. Zatiaľ si nachystáme plnku. V mixéri s nožom S zmixujeme všetko, okrem zeleniny do plnky. Zmes má byť hustá, ale pekne zmixovaná dohladka a má chutiť vynikajúco. Čierna soľ obsahuje síru, takže tomu dodá takú vaječnú chuť (ak niekto potrebuje) a lahôdkové droždie zas syrovú príchuť. Každopádne ochutnajte a ešte pridajte, čo vám tam chýba.

Potom podusíme karfiol, cibuľu nakrájanú na pásiky a šampiňóny. Keď je zelenina hotová, primiešame k plnke. Už nemixujeme, len zmiešame dokopy. Plnku preložíme do tortovej formy, na vrch nakrájame paradajku na prúžky a posypeme sušeným cesnakom. Ja som pridala ešte aj bazalkové pesto. Pečieme na 180 stupňoch asi 40 minút.

V lete podávame s čerstvým šalátom.

Tip

Ak nemáte šampiňóny, dajte hlivu, alebo zamente za opražené tofu kocky, či tempeh. Zeleninu tiež môžete zameniť za tú, čo sa nachádza u vás doma. Namiesto karfiolu sa dá použiť uvarený špenát a bude to navyše o niečo farebnejšie. Naše heslo je, dať zeleninu, na ktorú máme chuť a máme ju poruke. Dôležitá je plnka, ktorá musí byť dochutená a už k tomu primiešať uvarenú zeleninu je to najmenej. Opäť mám pocit, že toto jedlo sa nedá pokaziť, takže sa nebojte experimentovať. Keby bolo na našom Ondrejovi, určite by tam dal veľa cvikle a asi to nabudúce aj vyskúšam, už len pre tú farbu.

Ak nemáte arowroot, namiesto toho sa dá použiť kukuričný škrob, kuzu, agar, alebo pomletý ľan.

Quiche z tofu

Dobrú chuť!

 

Prečo sme sa rozhodli pre domáce vzdelávanie

Domáce vzdelávanie

Blog o našom domácom vzdelávaní sme vôbec nechceli písať takto skoro. Až po roku. Keď bude mať Jarka jeden školský rok za sebou a pôjde do druhej triedy základnej školy. Dostávame však toľko otázok, ako sa učíme, či je to povolené, čo k tomu používame, prečo sme sa tak rozhodli, kedy sa učíme, keď máme doma ďalšie dva kusy a každý má iné potreby.. Tak sme sa rozhodli, že vám to teda prezradíme.

Peťo pracuje väčšinu pracovného dňa, čiže deti, riešenie nezhôd (pri 3 malých deťoch je stále čo vybavovať), domácnosť, strava, záhrada a učenie je hlavne na mne. Peťo má na starosti to celé zabezpečiť. Na prvý pohľad to znie ako celkom dosť práce. Aj je. Nesedím s vyloženými nohami cez deň a nepopíjam špaldovú kávičku. To sa mi nestáva, takmer nikdy. Viem, že sedenie je pre človeka neprirodzené (škodí chrbtici), tak mám o starosť menej, a neničím si ju! Prirodzený je pre človeka pohyb, a tak celý deň niečo robím, som v neustálom pohybe. V zásade robím viacero činností naraz. Nič neprebieha následne. U nás sa to prelína, je to tak efektívnejšie. Kto ma pozná, vie, že v tom mám svoj poriadok, lebo tak stihnem toho oveľa viac.

Prečo sme sa tak rozhodli, ako sme sa nakoniec rozhodli, nebolo zo dňa na deň. Sú to roky pozorovania, ako to v škole funguje. K tomu sme pripojili naše spomienky, prečo sme my s Peťom tak neradi chodili do školy učiť sa. To nás doviedlo až k domácemu vzdelávaniu. Nerobíme veci preto, že je to tak nastavené v spoločnosti. Potrebujeme sa s tým stotožniť. Ale ak vidíme, že toto pre nás nie je, lebo ten systém sa nám nepáči, hľadáme inú cestu. Ako napríklad s pôrodmi

V rámci výchovy detí som sa dostala k literatúre od Naomi Aldorotovej. Natoľko ma zaujala, že som bola na jej seminári, keď bola v Bratislave a veľmi ma nadchli jej myšlienky a výsledky. Má troch synov, ktorí sú už dospelí. Rozprávala o tom, ako sa vzdelávali doma a ako sa na vysokej škole tešili na každú hodinu a boli nešťastní, keď nejaká hodina odpadla. Oni si tú školu vybrali, dostali sa na ňu a chceli sa dozvedieť čo najviac. Ja na vysokej škole? Tešila som sa, keď nám náhodou odpadla prednáška a mali sme voľno! Zaujala ma myšlienka, že sa niekto teší na vyučovanie, myslela som si, že je normálne, že frfleme na školu a čakáme na prázdniny, víkendy. Keď som sa dozvedela o možnosti, že je legálne učiť dieťa doma, stačí mať garanta a školu, ktorá odobrí domáce vzdelávanie, začalo ma to zaujímať ešte viac.

A tak začal celý proces, čo nás priviedlo až k domácemu vzdelávaniu. Toto je naše prečo. Skôr ako pristúpime k extrémne vážnym dôvodom, uvedieme jeden, ktorý máme na pamäti ako deti a stále sa nám vracia… určite ho uhádnete aj vy. A to je: voľné ráno! Nemusieť každé ráno nútiť deti vstať, rýchlo sa naraňajkovať, obliecť, vychystať do školy a odviezť. Toto som neznášala. Ozaj. Už v nedeľu večer som mala depku, že zajtra je pondelok. Najhnusnejší deň z celého týždňa.

No nič, predtým ako prejdeme na hlavné dôvody, ešte jedna poznámka, ktorú už ďalej nespomínam, lebo to nie je pre ani proti, ale každý sa nás na to pýta. A to je SOCIALIZÁCIA a čo my na to. Každý mi tvrdí, ako sa deti potrebujú socializovať, byť s deťmi a podobne. Áno, sme spoločenské tvory, deti samotu málokedy vyhľadávajú. Nie, nie sme zavretí sami v dome, máme v okolí detí v rôznom veku a stretávame sa s nimi často, takmer každý deň. Deti sa prirodzene nerozdelia do skupiniek podľa veku, ale podľa záujmov. Aj 80 ročný si má čo odovzdať s 5 ročným, ak majú spoločný záujem. Rôznorodý vek je práve to, čo je na tej socializácii ešte väčšia výhoda. V spoločnosti žijú ľudia od narodenia až po starobu. A tak sa deti učia, že na tých najmenších dávame pozor, lebo sa nám mocú pod nohy, nevedia sa bicyklovať, nebežia tak rýchlo a treba na nich furt čakať. Staršie deti prirodzene pomáhajú menším deťom. Mladší zas okukávajú, čo vedia starší a chcú to opakovať, alebo aspoň obzerať, je to také kompaktnejšie, ohľaduplnejšie. Páči sa mi to viac, priznám sa. V reálnom živote to potom tiež vedia vnímať ako celok. Všetko je so všetkým prepojené a deliť deti podľa jedného parametru, a to veku, nám nepripadá logické. Socializácia bola vo finále to posledné, čo sme pri rozhodovaní sa o domácom vzdelávaní posudzovali.

Zhrnuli sme 5 oblastí, ktoré nás nasmerovali na domáce vzdelávanie.

 

SYSTÉM UČENIA

Domáce vzdelávanie

Deti sa od narodenia prirodzene radi učia. Každý sa naučí čítať, písať, počítať. To nie je až také dôležité. Dôležité je, ako sa to naučia. Aký systém si to dieťa vymyslí, aby sa to naučilo. To je to kľúčové k samostatnosti a rozvoji logického myslenia. Ono samé si vymyslí ten spôsob. A to je to najcennejšie. Nechceme zničiť tú vynaliezavosť u detí. Chceme z nich mať samostatných, logicky rozmýšľajúcich ľudí, nie? Ako sa takými môžu stať, keď im niekto počas niekoľko rokov hovorí, čo a ako a kedy majú robiť. V škole ich učíme poslúchať, niekedy nezmyselne, nerozvíjame v nich samostatnosť. Napríklad si chcú niečo zobrať a nedočiahnu tam, nechám ich nech si poradia. Nebežím za nimi rovno, že pozri zoberieš si stoličku a postavíš sa na ňu. Ak prídu, že potrebujú s niečím pomôcť, tak s tou konkrétnou vecou im pomôžem, ale len zľahka, aby som ich nabádala k premýšľaniu, akoby sa to dalo urobiť. A teda deti majú úžasnú predstavivosť. Keď na to prídu prvý krát, nabudúce už vedia ako na to, a vedia aj podobné situácie sami pekne zvládnuť. A to je pre nás veľká výhra. Po prvé: mám viac voľna (haha). Ale ozaj. Uznajte sami, nenudím sa. A po druhé: samostatne uvažujúci malý človek, ktorý si dáva do súvislostí rôzne skutočnosti, to je pre nás výhra číslo dva.

Naopak v škole sa sedí v lavici a podsúva sa systém, ktorý je v učebniciach. Malé deti toto absolútne nefascinuje. Oni nechcú počúvať o tom, aké sú tri skupenstvá vody. Oni ich chcú zažiť. Chcú zažiť, čo je to zotrvačnosť, držať žabu v ruke a vidieť, aké má blany medzi prstami a podobne. Cez zážitky si lepšie pamätáme. A nie každého zaujíma to isté. Niekoľko rokov som mala v škole dejepis a priznám sa, ostalo mi v hlave pár rokov. Napríklad taká bitka pri Moháči v roku 1526, ale netuším kto s kým sa tam mlátil, prečo a kto toho druhého umlátil. A načo to bolo celé vlastne dobré. A v reálnom živote mi to bolo na milú-jarmilu. Bez urážky. K všeobecnému rozhľadu mi to nijak nepomohlo, nikdy som to nevyužila. Tým, že ma to nezaujíma, urobila som, čo odo mňa chceli, na danú písomku som sa naučila učivo, ale neostalo mi to v hlave. Nikam ma to neposunulo. Bolo to len memorovanie. Ale pritom pamäť mi to nezlepšilo. Pre mňa to boli zbytočné hodiny. A pri dnešnej informačnej technológii? Keď niečo potrebujem, zistím si to raz dva. Ja potrebujem vedieť ako sa k tej informácii dostanem a ako ju spracujem. To je kľúčové.

 

RIEŠENIE KONFLIKTOV

To je tiež jedna z našich veľkých tém, prečo nie škola. V škole jednoducho nie je priestor na komunikáciu. A ja to chápem. Majú tam veľmi veľa detí, kdeže by tam stíhali individuálne sa venovať každému dieťaťu. Nejde to tak, ako je to nastavené. Išlo ma niekedy roztrhnúť od hnevu, keď ma učiteľ karhal za niečo neprávom. A musela som byť ticho. Zahučali na nás a bolo. Toľká nespravodlivosť. Akurát som sa naučila potláčať hnev, držať to v sebe. Šikanu tam tiež nik neriešil. Celú základnú školu sa mi smiali deti, že mám veľké nohy. Nevedela som sa brániť, skrývala som si nohy, aby neprišli na pretras. Pomohlo mi to vo vážení si seba samej? Ani náhodou, myslela som si, že je so mnou niečo zlé, a nenávidela som svoje telo. A všetci vieme, že deti, keď chcú, vedia byť náramne kruté. My riešime konflikty inak. Doma sa veľa rozprávame, prečo niekto tak zareagoval, nebijeme sa, ak má niekto problém, vydiskutujeme si to. Nezahučím, že buď ticho a sprav to tak! Skúste to povedať svojmu kolegovi, keď máte pocit, že sa mýli. To by bolo vtipné vidieť jeho reakciu, naozaj. Prečo si to potom dovoľujeme na deti? Lebo sú menší a pocit moci nám robí dobre? Ja neviem, ale viem to, že keď sa to robí príliš často, udupeme detskú dušu. A potom sa zobudíme v 30 tke, že sme nešťastní, zajedáme hnev kilami jedla, fajčíme, opíjame sa a podobne. Nenaučili nás, ako sa s tým popasovať. Neznamená to, že doma deti za všetko chválime. Keď sa napríklad hádajú o to, kto bude sedieť v aute v strede, nastavím sa na to, že je to pre nich otázka života a smrti, i keď mne to pripadá ako totálna hovadina. Niekedy by som najradšej zhúkla, veď je to úplne jedno, hlavne, že sa vezieš, nie? Ale kedže viem, že tieto situácie sú časté (lebo je to fakt extrémne dôležité, kto kde sedí :)), tak ideme skôr, aby sme túto situáciu zvládli. Zhlboka sa nadýchnem a potom vydýchnem a idem vybavovať problém. Keď sa ja upokojím, nemám potrebu kričať a vypočujem si ich verziu a potom spolu rozmýšľame, ako to vyriešiť, kto to povedal prvý a podobne. Niekedy prehováranie toho, kto sedí už pripnutý v strede, že sa musí odopnúť, lebo ten čo vonku sa paprčí, že to povedal skôr, trvá. Trvá to 2 minúty, niekedy aj 10 minút, podľa rôznych okolností. Má na toto niekto čas v škole? Učitelia majú na starosti desiatky detí. To je to posledné, čo ich zaujíma. Chápem to, ale neznamená to, že s tým súhlasím. Detstvo je pre nás kľúčové obdobie a pre ďalší vývoj je nutné, aby sme sa naučili, ako v pohode vyriešiť nezhody, bez fyzického násilia. 

 

STRAVA

Tuto už asi tušíte, čo napíšem. Áno, v školskej jedálni sa varia rovnaké recepty už viac ako 50 rokov. Nič sa za tie roky nezmenilo, aspoň vo väčšine jedální nie. Už teraz komentujeme v obchode, prečo ľudia jedia to, čo jedia. Nepotrebujem mať ešte každý deň na tanieri po škole, že ten mal to a to, a prečo by to nemal jesť, aké je to nezdravé a podobné ladené komentáre. Máme zaujímavejšie témy, navyše byť v prostredí, kde by museli byť v neustálom strehu, či toto hej a toto nie, nás absolútne neláka. Veľa ľudí mi povedalo: „No tak by si niečo sem-tam dali. Nič by sa nestalo.“ A ja na to: „Vy natankujte do svojho auta namiesto nafty benzín a potom sa porozprávame, či sa niečo nestalo.“ A mám pokoj. Tieto debaty už nepotrebujem viesť, lebo áno, stalo by sa. Telo si pamätá a ja nepotrebujem ho zámerne tráviť, keď viem, čo mu škodí. V tomto živote sme každý dostali len jeden organizmus. Ďalšiu schránku tu nedostanem, je to môj najväčší poklad a ja sa o neho budem starať s patričnou úctou a nehádzať doň odpad. A k tomu budem viesť aj deti. Tam niet pre mňa ústupkov.

 

SLOBODA

Tej v škole veľa slobody nie je, čo si budeme nahovárať. Počas hodiny treba sedieť na jednom mieste. Cez prestávku sme museli byť v triede, potom ísť nasilu von, keď sa nám nechcelo. Furt nás niekam posúvali a pritom sa nik neopýtal, či sa nám chce. Keď som to už niekedy nemohla vydržať a potrebovala som sa prejsť, šla som na záchod. Tam učiteľka žiaka pustí aj cez hodinu, lebo nevie, či to robí len tak, pre nič za nič, alebo je to ozaj súrne. Niekedy som sa prechádzala po chodbe, ale bola to nuda. Všade ticho, bála som sa, že stretnem nejakého učiteľa, ktorý mi vynadá, prečo nie som v triede. Doma nik nemusí sedieť pri stole, či inde. Každý si robí tak, ako chce. Deti a aj ja radi striedame činnosti. Pol hodinu si kreslia, potom skladajú na zemi skladačky, medzitým vybehnú dať vodu kačkám. Popri tom zapnú práčku, vyvešajú. Ideme do obchodu kedy sa nám chce, môžeme ísť na výlet. Ja mám rada slobodu, o Peťovi ani nehovorím, on si na ňu potrpí ešte viac, a preto nevidíme dôvod, aby sme ju brali deťom. Aby si nik nemyslel, že sme za Jarku rozhodli my, zobrali sme ju do školy, ukázali sme jej triedu, a popísali, ako vyzerá taký deň v škole. A všetci, sme svorne skonštatovali, že toto nie. Ondreja sa to ešte rok netýka, ale ten sa hlásil k slobode mimo školy najviac.

 

MINIMALIZMUS

Ten minimalizmus vidíme všade. Pri škole ho pociťujeme tiež. Veľké tašky s veľa zošitmi, na veľa predmetov. Príliš široký záber, pre tak malé deti. Veľká škola, s veľa deťmi, učiteľmi, veľa, veľa, veľa. Myslím si, že je to lepšie zjednodušiť. Deti to mätie. A veľa podnetov deti znervózňuje, vyčerpáva. Načo majú hneď toľko vyučovacích hodín? Tuto sa riadim len svojimi pocitmi a všímaním si našich troch detí, toho, čo si ja pamätám zo školy. Bolo to na mňa veľa. Nepáčilo sa mi to. Na základy vzdelania nepotrebujeme xy pomôcok. U nás majú veci rôzne využitie, snažíme sa jednu vec použiť a využiť na rôznych frontoch. Jednoduchá slovná hra ako scrabble nám rozvíja čítanie, skladanie viet, počítanie, zlomky… stačí len popustiť uzdu fantázii a z varechy spravíme vláčik, či auto (to som žial nevymyslela ja, ale Lukáš).

Školu riešime posledné 2 roky velmi intenzívne. Spravili sme všetko preto, aby sme si domáce vzdelávanie mohli dovoliť. Všetkých 5 hlavných dôvodov bolo príliš dôležitých pre nás aby sme to nechali len tak. Akonáhle sme mali jasno v tom, ako chceme postupovať, prispôsobili sme tomu všetko. Dá sa pracovať z domu pri 3 deťoch? Dá sa nahánať 4 pracovné pozície naraz? Áno dá. Riadime sa vetou: Kto chce, hľadá spôsoby a kto nie, hľadá dôvody. Čo si vyberáš ty? A my sme si vybrali v tomto absolútnu slobodu. O tom, ako to vyzerá u nás vo všedný deň, napíšeme v ďalšom blogu.

 

 

Vegan cheesecake bez múky, oleja, či orechov (bezlepkový)

Vegan cheesecake

Nedávno som robila vegan cheesecake bez oleja, múky. Hlavnú prísadu plnky tvoria kešu orechy. Áno, je výborný, ale aj tak som chcela skúsiť nejakú alternatívu k orechom. Našla som, a podľa mňa perfektnú. Opäť žiadny olej, žiadna múka a tento krát ani orechy. Čo tvorí teda tú plnku? Na prvé počutie by som sa zatvárila kedysi kyslo ako uhorka aj ja. Cícer a tofu do koláča? Cícer je chutný v hummuse a tofu ako praženica. Obe suroviny v slaných jedlách. A teraz v sladkom koláči? To sú predsudky, stačí raz ochutnať. Naučili nás, že tieto potraviny používame do slaných jedál. Majú však využitie aj v sladkých. Navyše nenazývam tento vegan cheesecake, koláč z cíceru a tofu preto, lebo, keď som pred pár rokmi bažila po vegánskych receptoch klasických koláčov, ani by ma len nenapadlo, že alternatíva na cheesecake sa dá urobiť z takýchto prísad. A keby som videla názov takého koláča, nikdy ho nebudem robiť, lebo si poviem si, že nemôže predsa chutiť dobre. Ale keď vidím názov vegan cheesecake, tak viem, čo asi od toho koláča mám čakať, premôžem sa a idem aj na ten cícer a tofu. A potom som prekvapená, že ten výsledok je v zásade veľmi, veľmi chutný. Priznám sa, neviem ako chutí bežný cheesecake, ale všetci, čo jedli tieto dva typy, podali hlásenie, že sa im veľmi podobali. Takže, či sa pustíte do verzie s orechami, alebo bez, verím, že budete spokojní. V tomto recepte som takisto namiesto kukuričného škrobu použila arowroot. Je to koreň rastliny maranty trstinovej, je bez chuti a zápachu, prirodzene bez lepku, používa sa na zahustenie, ako alternatíva ku kukuričnému škrobu. Dá sa bežne zakúpit v bio obchodoch. 

Prísady:

(12 porcií)

korpus:

  • 1 1/2 šálky pšenových vločiek (ak vám neprekáža lepok, tak ovsené)
  • 1 1/2 šálky namočených datlí

plnka:

  • 3 šálky uvareného cíceru
  • 2 balenia bieleho tofu syra
  • 3/4 šálky agáve
  • 150ml vody (použila som vodu z cícera-zvaná aquafaba)
  • 2 PL arowrootu (na zahustenie)
  • 5 kvapiek esenciálneho oleja citrón
  • 1/2 ČL vanilky

coulis:

  • 1 šálka čučoriedok
  • 1 PL arowrootu (na zahustenie)
  • 1/2 šálky vody

 

 

Postup:

Datle namočíme na pár hodín do vody. Ak nemáme čas, zalejeme ich vriacou vodou a počkáme pár minút.

V mixéri pomelieme vločky na múku a presypeme do food procesora s S nožom. Pridáme datle a mixujeme. Keď je to pekná kompaktná hmota, vyberieme a dáme do tortovej formy na pečenie s priemerom asi 18-20 cm.

Plnku si nachystáme tak, že v mixéri zmixujeme všetky prísady na hladký krém. Potrebujeme výkonný mixér, aby to bola pekná hmota. Nalejeme na korpus a dáme piecť do vyhriatej rúry na 180 stupňov približne 45 minút. Cheesecake dáme vychladnúť na kuchynskú linku a potom ho odložíme do chladničky. Potrebuje poriasne stuhnúť. Ideálne je jesť po pár hodinách, čo strávi v chlade. Tentokrát sme vydržali a krájal sa fantasticky.

Keď ideme podávať tento vegan cheesecake, nachystáme coulis. Coulis je hustá omáčka, či pyré. Odporúčam nevynechať, dodá to dezertu sviežu ovocnú príchuť. Do hrnca dáme čučoriedky. V pohári zmiešame vodu s arowrootom. Vylejeme do hrnca k čučoriedkam a na slabom plameni povaríme, za stáleho miešania. Keď zmes stuhne, trvá to asi 5 minút, ovocné coulis je hotové. Ak je príliš tuhé, pridáme ešte trochu vody.

Vegan cheesecake

Tip

Vločky môžete použiť akékoľvek iné, najlepšie tie, čo máte doma. Datle  sa takisto dajú zameniť za hrozienka, figy, či sušené slivky. Jednoducho použite to, čo máte poruke. Ak nemáte esenciálne oleje, môžete namiesto nich pridať šťavu z citróna. I keď my máme tieto oleje poruke stále, nielen do kuchyne.

Dobrú chuť!

 

Čokoláda a la študentská pečať

Doma vyrobená čokoláda

Z času na čas spravím domácu čokoládu. Peťo si rád dá sladké s deťmi, a tak niekedy robíme napodobeniny klasických sladkostí. Tentokrát si želali študentskú pečať. Teda skôr Peťo mal na ňu chuť, deti nemajú šajnu, čo to je. Kedže to nikdy ani nevideli, ani nekoštovali, pre nich sme robili čokoládu s orieškami a sušeným ovocím. Príprava je asi 15 minút, chladenie tak dve hodiny. Jedenie: to už nechám na vás.

Prísady:

(250 g čokoláda)

  • 3/4 šálky kakaového masla (150g)
  • 1/4 šálky xylitolu (50g) alebo iného sladidla (kokosový cukor napríklad)
  • 1/4 šálky kakaovej hmoty (50g), ak nemáte poruke, aj kakaový prášok je fajn
  • 1/4 čl vanilky
  • 1/4 čl škorice
  • štipka klinčeku
  • štipka soli
  • 1 PL posekaných mandlí
  • 1 PL posekaných hrozienok

Postup:

Vo väčšom hrnci dáme zohrievať vodu. Do veľkého hrnca vložíme menší hrniec, kde dáme všetky suroviny okrem mandlí a hrozienok.  Teraz potrebujeme trpezlivosť, pomaly stále miešame, aj 10 minút. Čím nižšia teplota, tým lepšie. Čokoláda vraj lepšie stuhne a potom pekne praská. Keď sa nám to všetko spojí, tekutú čokoládu ochutnáme, či je pre vás dostatočne sladká, tmavá, dochutená a popridávajte podľa chuti rôzne obmeny. Potom nalejeme tekutú hmotu do formy. Pridáme posekané mandle, hrozienka a dáme do chladničky stuhnúť. Skladovať ju môžete v chladničke, či pri izbovej teplote.

Tip

Do čokolády môžete pridať čokoľvek. Nedá sa pokaziť. Rôzne orechové variácie ako lieskovce, para orechy, konopné semienka… Sem tam pridávame aj esenciálne oleje ako divý pomaranč, alebo mätový olej a máte after eight. Fantázii sa medze nekladú, sem tam sme dali goji, tie spravia čokoláde nádhernú farbu. Inokedy posekané datle. Sušené ovocie a orechy vyberáme podľa momentálnej nálady. Niekedy robíme z toho bonbóny, srdiečka, aký tvar deti vymyslia.

 

Dobrú chuť!

 

Spoveď bývalej čokoholičky

Doma vyrobená čokoláda

Bývala som závislá na čokoláde, respektíve na sladkom ceklovo. Nie na ovocí, ale na spracovanom cukre. Jedla som čokoládu, zmrzlinu, keksíky máčané v čokoláde, bonboniéry, nutelu, čokoľvek. Od detstva som milovala všetko sladké. Zmrzlinu som si dávala len čokoládovú, nikdy som si nedala ovocnú. Pripraviť sa o čokoládový zážitok? Ani náhodou. Čokoládu som jedla veľmi pomaly, treba si to predsa vychutnať. Časom som si všimla, že po každom jedle som si dala niečo sladké. Na základnej škole nás doma po vyučovaní čakal kakaový rez, snickers, mars, či bounty. Na strednej škole som si kupovala na ceste domov margotku. Každý deň. Jedla som ju pomaly, ako najväčší poklad. Bol to veľmi silný návyk. Veľakrát som si v nedeľu po nejakej oslave, kde som zjedla ani neviem koľko koláčov, hovorila, že od zajtra s tým seknem. No pri ďalšej príležitosti a nechutne dobre vyzerajúcom koláči, som neodolala a znovu som sa prejedla sladkého. Kto to zažil, vie o čom hovorím. Bola to závislosť! Ono sa to dá vlastne aplikovať na akúkoľvek závislosť, keď tak nad tým rozmýšľam, cigarety, alkohol…

Závislosť je, keď nám činnosť z krátkodobého hľadiska prináša potešenie, no z dlhodobého hľadiska nám škodí, ako písal Peťo v blogu. A teda, povedzme si otvorene, z dlhodobého hľadiska pojedanie sladkostí nikomu zdravie neprinieslo. Skôr naopak, prinesie kilogramy navyše, prekyslenie organizmu a iné neduhy…

Ohľadom jedla si to veľmi neradi pripúšťame, lebo jesť potrebujeme. Nemôžeme jednoducho nejesť. Nejde to, neprežili by sme. Teda ja určite nie, nie som žiadna breathariánka, na tej úrovni ešte nie som a neviem ani, či sa tam chcem dostať. Rada jem. Jedlo musí nielen dobre chutiť, ale aj pekne vyzerať. Rada si na jedlo spravím čas, sadnem si k nemu a jem pomaly. Už to ale nie je moja droga.

Odvykanie nešlo zo dňa na deň. Dôkladne som sa nachystala. Pripravila som si plán, krok za krokom. Bol to môj projekt, lebo už mi to celkom prekážalo, ako ma táto závislosť roky ovláda. Toľko krát som sa odhodlala, a vždy som sa k sladkému vrátila a pojedla som ešte viac, aby som to dohnala.

A tak som si vymyslela postup, ako sa tejto závislosti raz a navždy konečne zbavím. Časom som si tento návyk pojedania sladkého úplne vygumovala. Je to pre mňa extrémna výhra. Aj keď si výnimočne dám koláč, samozrejme rastlinný, nespadnem do blúdneho kruhu, už ma to neláka. Pravda je, že pečieme u nás sladké tak raz za dva týžne, ale ja to málokedy čo i len okoštujem. Peťo a okolie sa nad tým rozplýva, ako napríklad nedávno nad cheesecakom, ochutnala som jedno sústo. Je to také oslobodzujúce, že môžem si dať, ale nemusím. Už nemám potom vyslovený absťák.

Sladké v mojom jedálničku stále tvorí veľkú časť. Mozog potrebuje na fungovanie cukry. Ale! Jem ich najviac vo forme ovocia, sušeného ovocia, obilnín. Takých cukrov, čo nám z dlhodobého hľadiska prospievajú. Keď nakupujeme, okolo regálov s cukrovinkami ani nepáchneme. Pravda je, že si nepamätám, že by sme ako deti jedli veľa čerstvého ovocia, sušeného ovocia. To bola asi najzásadnejšia chyba, nevybudovali sme si návyk jedenia prírodných cukrov. Pri našich deťoch vidím, že klasické sladkosti nepýtajú. Máme sladké raňajky, veľa ovocia, sušeného ovocia a tak im tie sladkosti nič nehovoria.

Minule sme sa ocitli v Eurovei vo food courte akurát cez obed. Ľudia tam chodili s plne naloženými taniermi. Prechádzala som sa s Lukášom v nosiči. Pozorovala som, čo ľudia jedia. Parené buchty, žemľovka, joj, slivkové gule, to boli jedlá, pri ktorých mi tiekli sliny, len som si na ne zmyslela. A teraz mi pripadali odpudzujúco, kopec bielej múky, vajec, mlieka.  Pred očami som videla tabuľky s výživovou hodnotou, nula, nič, len prázdne kalórie. A potom som ho uvidela. V bambusovej miske niekto pojedal tú dokonalú paletu farieb vo forme šalátu. Nahlas som povedala mňam a normálne som sa za tým nádherne vyzerajúcim šalátom otočila. A vtedy som pochopila, že som moju závislosť nad sladkým prekabátila a opustila ju. Už ma nepriťahuje.

Keď som sa dala na môj projet “zbavenia sa závislosti na sladkom”, musela som sa ovládať a radšej nebyť pri niekom, kto jedol sladké. Ale časom som si vybudovala návyk, že už po tom jednoducho moje chuťové poháriky nebažia a môžem sedieť vedľa Peťa, ktorý je domácu čokoládu hoci aj o desiatej večer, so mnou to nehne.

Až keď som si naštudovala niečo o mikrobióme, pochopila som mechanizmus ako to funguje. Prečo mám chuť na určitý typ jedla a nie na iný. Keď som videla na youtube nejakého môjho guru, ktorý sa rozplýval nad tým, ako má chuť na jablko, zeleninový šalát, ťukala som si na čelo. Jasné, to určite! Ale keď som takých videí videla viac, trochu mi to vŕtalo v hlave. Tí ľudia na mňa pôsobili tak, že ozaj sa tešia na to zdravé jedlo, čo si tam pripravujú. Vedela som, že to treba jesť, aby som bola zdravá, ale že by som jablko vymenila za klasickú sladkosť? Toto chcem cítiť aj ja!

Veľmi zjednodušene napísané, mikroorganizmy, čo žijú v našom tráviacom trakte, určujú, na čo máme chuť.

Keď ich živíme sladkosťami, tak sú tam také baktérie, ktoré ich konzumujú a tým pádom si ich stále pýtajú. Ak jeme šaláty, tak sú tam zas iné baktérie. Náš mikrobióm sa líši podľa toho, čo jeme. Ak máme chuť na sladké, na vine sú mikroorganizmy v našich črevách. My zato nemôžeme. Super! A tak som sa rozhodla túto teóriu otestovať. Naštudovala som si, že mikrobióm sa môže zmeniť, tie mikroorganizmy sa môžu vymeniť z tých, čo pýtajú fast food na také, ktorým chutia šaláty. Trvá to nejaký čas, treba vydržať a vybudovať si návyk. A ja som sa rozhodla, že tam chcem také mikroorganizmy, ktoré budú túžiť po tom jablku, či šaláte.

Lebo ono cukor a cukor vôbec nie je to isté. Čítala som štúdiu, kde zisťovali ako sa vstrebáva spracovaný cukor a prírodný cukor z ovocia. Zistili, že spracovaného cukru sa dokáže vstrebať len polovica, zvyšok sa uloží vo forme tuku, čo sa pri ovocnom cukre nedeje. Takže, nie je pravda, že kalórie sú kalórie.

A ako sa mi to teda podarilo?

Cez deň som začala jesť čo najviac sladkých jedál. Mám sladké raňajky a večeru takisto. Čím viac sladkého v prírodnej forme zjem, tým sa naplní moja potreba cukru v daný deň a už nemám potrebu vyjedať koláče, keksíky, bonbóny…

Namiesto klasických sladkostí v rastlinnom prevedení, som sa rozhodla, že budem jesť len doma vyrobené koláče, tyčinky, čokolády a jedla som ich len poobede. Po sladkých raňajkách (najčastejšie jem lievance) a sladkej večeri (obilninová kaša nasladko, čokoládovo-banánový puding) sa mi sladké už nežiada.

A čo večerné vyjedanie? Kto nemá deti, toto nepochopí. Keď deti zaspia, aj keď nie som hladná, mňamku si sem tam jednoducho z princípu potrebujem dať, aj keď je 8 hodín večer. Lebo jem sama, nik ma nepreruší s potrebou ísť cikať, kakať, objímať sa. A s nikým sa nemusím rozdeliť, je to len moje! Keď už jem tak neskoro, nech mi to do polnoci netrávi, veď žalúdok si tiež musí oddýchnuť, tak som si dala záväzok, že večer jem ovocie. Moje jedlo musí aj pekne vyzerať, nielen dobre chutiť, takže si najčastejšie spravím nejako zvodne vyzerajúce jedlo, ako napríklad toto:

A tak nejak sami podarilo zvládnuť túto moju sladkú závislosť. Dala som si vždy nejakú métu, ľahký krok, ktorý sa mi podarilo bez problémov dodržiavať. Po čase som si všimla, že aj keď Peťo chrúmal večer nejakú čokoládu, už ma to nelákalo. Ja sa  naozaj sa teším na to “jablko” oveľa viac. Nie, nenútim sa do toho, mne to naozaj viac chutí! Nemusím sa premáhať.

Ja sa riadim podľa výroku: Kto chce, hľadá spôsoby, kto nie hľadá dôvody. Ja som si vybrala cestu hľadania spôsobov. A konečne našla ten spôsob, čo na mňa fungoval a funguje. Ktorú možnosť si vyberáte vy?

Vegan cheesecake bez múky, oleja, či sóje

Vegan cheesecake

Z raw tort sme postupne prešli na pečené torty. Rozhodli sme sa kokosový olej vylúčiť z nášho jedálnička, kedže podľa posledných informácii čo máme, neskončil na rebríčku zdravých potravín. Minulý týždeň Peťo vymyslel, že by si dal cheesecake. Chodil po dome, že nemá chuť na nejaký klasický pečený koláč, ale taký cheesecake by si dal. A tak som prijala túto výzvu. Všetky recepty mali v sebe aspoň kokosovú smotanu, no nič, my dáme vodu. Kedže je to pečený cheesecake a je v ňom kukuričný škrob, ktorý to zahustí, nebála som sa, že by nedržal pokope. Kešu orechy to krémovým urobia dostatočne, cukinu som pridala ako hmotu, aby to neboli len samé orechy. Na moje milé prekvapenie to nie je koláč, ktorý vám zabetónuje žalúdok. Nie je tam žiaden pridaný olej, ani kvapka a to robí svoje. Peťo zjedol pol cheesecaku vrámci jedného dňa tuším. Takže zjavne bol dobrý a ľahký :))))

Prísady:

(12 porcií)

korpus:

  • 1 šálka ovsených vločiek
  • 1/4 šálky lúpaných konopných semienok (nemusí byť)
  • 1 šálka datlí
  • trochu vody
  • štipka soli

plnka:

  • 3 šálky namočených kešu orechov
  • 1/2 cukiny
  • 3/4 šálky agáve
  • 150ml vody
  • 2 PL kukuričného škrobu
  • 5 kvapiek esenciálneho oleja pomaranč
  • 1/2 ČL vanilky

 

Postup:

Kešu zalejeme vriacou vodou a necháme v miske približne 20 minút. Medzitým si nachystáme korpus. V mixéri s S nožom zmixujeme vločky, semienka a soľ na múku. Potom pridáme datle s vodou a mixujeme do hladka. Do tortovej formy s priemerom 18 cm dáme papier na pečenie a dáme naň korpus. Dáme bokom a nachystáme si plnku. Tortovú formu som nijak nemastila, ani spodnú časť, ani boky, len nožom som po upečení prešla medzi formou a cestom a krásne išiel cheesecake oddeliť.

Plnku si nachystáme tak, že v mixéri zmixujeme všetky prísady na hladký krém. Už jednoduchšie to ani byť nemôže, stačí len výkonný mixér. Nalejeme na korpus a dáme piecť do vyhriatej rúry na 180 stupňov približne 45-50 minút, pečenie zdola. Podľa vidličky zistíme, či už je hotový, ak je vidlička čistá, vyberáme z rúry. Cheesecake dáme vychladnúť na kuchynskú linku a potom ho odložíme do chladničky. Ideálne je jesť cheesecake na druhý deň, lebo krásne stuhne. My sme to samozrejme nevydržali, ešte teplý cheesecake sme poliali džemom a posypali mandľovými hoblinami. Stuhnutý bol celkom dobre, krájať sa dal tiež….  Ale na druhý deň však bol tento vegánsky cheesecake úplna šmakovica a krájanie bolo o inom.

Tip

Semienka na korpus môžete použiť akékoľvek, tekvicové, slnečnicové, alebo použiť orechy ako napríklad mandle, alebo aj vynechať. Na vrch môžete použiť akýkoľvek džem, ktorý je vám pochuti. My sme mali ringlotový (robila som pred pár dňami úplne bez cukru, tak sme ho chceli otestovať), bola to výborná kombinácia. Nabudúce vyskúšam jahodový, alebo čučoriedkový, čo bude poruke. A posypať sa dá mandľovými hoblinami, strúhaným kokosom, či čímkoľvek, čo máte radi.

Dobrú chuť!

 

Naša lekárnička

Od detstva nám rozprávali, že bacily nás napadnú a my ochorieme. Neumyjeme si poriadne ruky, niekto chorý na nás kýchne a už ležíme v posteli. Baktérie naokolo nás napádajú a my sa musíme brániť. Stále si želáme zdravie, akoby to bolo niečo, čo buď máme, alebo žiaľ nemáme a máme smolu, lebo nemáme na to genetiku. Sedíme so založenými rukami a chceme plné zdravie. No nič preto neurobíme. Myslíme si, že tento dokonalý stroj (naše telo) bude fungovať len tak, bez nášho pričinenia. Všetko zvaľujeme na vonkajšie prostredie.

Aj teraz bežne čítam, že pneumokok preniká do tela dýchacími cestami, ktoré osídľuje a prechádza do krvi, ktorá ho roznesie do ďalších častí tela. Či baktéria zlatý stafylokok, e.coli nás napádajú zvonka. Ako je potom možné, že spomínané baktérie sú bežne prítomné v ľudskom organizme?! Vedeli ste to? Lebo ja som to netušila. Ozaj som verila, že baktérie sú zlé a my ich musíme antibiotikami vyhubiť, alebo sa im čo najviac vyhýbať. No, nebude to trochu inak? Napríklad spomínaný pneumokok (streptococcus pneumoniae) sa bežne nachádza v horných dýchacích cestách. Problém väčšinou nastáva, ak sa bežne prítomná baktéria v ľudskom tele premnoží. Vtedy vznikajú angíny, zápaľ plúc, zápal stredného ucha a mnoho ďalších. Donedávna som ozaj žila v domnení, že pneumokoka niekde chytím, niekto na mňa kýchne a ja ochoriem.

Ha, lenže tu je ten háčik. Oni s nami žijú. Stále ich máme v tele… Zistila som si o tom veľmi zaujímavé informácie. Nedávno som napísala blog o mikrobióme, našom imunitnom systéme. Ak si udržujeme naše telo v zdravom stave, tak jednoducho nie je vhodným hostiteľom pre choroby. Nemôže ma niekto nakaziť, lebo ja tú baktériu v tele už mám, ide o to, aký stav je vnútri, či sa rozvinie choroba, alebo nie. Ide o rovnováhu tela, orgánov. A choroba nie je ničím iným, ako vybočením tela z rovnováhy, vtedy sa premnoží kandida, či baktéria a začne robiť šarapatu. A preto my tak dbáme na našu stravu, chceme mať náš organizmus v rovnováhe.

Darin Olien (to je tiež super chlap, milujeme ho, napísal knihu, keď sa dostane na Slovensko, dám vedieť) vo svojich výskumoch a načítaných štúdii tvrdí, že zdravý organizmus sa nemusí zaoberať dávaním do rovnováhy vnútorné prostredie. Tým pádom vie rýchlo zareagovať na takéto výkyvy zvonka a v zdraví ich zvládneme, ani o nich nevieme, že v našom tele tieto procesy prebehnú. Avšak, nevhodným životným štýlom zaťažujeme naše orgány a tie sa snažia neustále sa dostať do rovnováhy (väčšinou bojujú s prekyslením). A potom už tieto nezvyčajné situácie, ako keď na nás niekto chorý kýchne, jednoducho nezvládajú a my ochorieme. Telo je totiž dokonalý stroj a vždy má poruke nejaký mechanizmus, aby si udržal zásaditosť tela, ak by sa krv s pH 7,365 posunula čo i len o 1 stupeň, zomrieme. A teda potraviny, ktoré konzumujeme sú, povedzme jemne, rôznorodé.

Verím, že si zdravie budujeme každým sústom, ktoré si vkladáme do úst. Je to neustále rozhodovanie sa, či tam vložíme niečo, čo nám prospieva, alebo prehltnem niečo, čo mi ubližuje. My sa snažíme toto vedomé rozhodnutie robiť na základe vedomostí, a preto sa neustále snažíme vzdelávať a vylepšovať náš jedálniček, či celkovo životný štýl.

A aj vďaka našej strave, ktorá verím, že nám je liekom, je naša lekárnička veľmi chudobná. Jedlo je náš liek. V tomto živote máme práve toto jedno telo, tento perfektný stroj a my si ho nadovšetko vážime a snažíme sa dávať do neho tú najlepšiu pohonnú hmotu, aby bolo v rovnováhe. To, že naše telo všetko strávi, neznamená, že sme všežravci a môžeme od ráno do večera jesť čokoládu s rezňom a hranolčekmi.

Ako dieťa ma trápili časté niekoľko týždňov trvajúce nádchy, časté angíny, takže aj antibiotík som zopár pojedla. Potom som zmenila v dospelosti stravu a časom všetky tieto problémy zmizli, a aj ďalšie, telo sa vylieči celé, nielen nejaká jeho časť. Nádchu mám raz do roka a to tak pol dňa. Predtým som mala upchatý nos neustále, v noci som dýchala ústami. Nebolo to teda nič príjemné. Lieky sa mi však nikdy extra nepozdávali a ako som začala vnímať stravu ako liek, tak som už žiadny do seba nedala. Syntetické lieky nám rovnováhu v tele ničia, prekysľujú organizmus.

Neuznávam žiadne lieky proti bolesti ako paralen, ibuprofen. Zaujímavé je, že ibuprofen má také nežiaduce účinky, na ktoré si ho ľudia dávajú. Ibuprofen môže spôsobiť ospalosť, únavu, celkovú podráždenosť, ale i závraty a bolesti hlavy. Zvlášť opatrní pri jeho užívaní by mali byť ľudia s rôznymi druhmi ochorení, ľudia s alergiou, s arteriálnou hypertenziou alebo s poruchami obličiek, tehotné ženy a najnovší výskum dokonca hovorí o tom, že ibuprofen vo vysokých dávkach dráždi črevá a môže spôsobiť žalúdočné vredy, tzv. syndróm deravého čreva, čo u citlivých ľudí môže viesť až ku celiakii.

Bolesťou dostávam informáciu, že niečo treba zmeniť. Nevypínam receptor na bolesť a ďalej si robím svoje. Naučila som sa počúvať svoje telo a keď mi niečo naznačuje, ja ho počúvam. Napríklad, na bolesť hlavy si ordinujem spánok a mätový esenciálny olej. Fakt je, že nás ani hlava nebolieva, mňa teda určite nie. Nemá z čoho predsa, som predsa už 6 rokov na (materskej) dovolenke! No nie?

Takisto liečivá na znižovanie teploty sa u nás nenachádzajú, ako paracetamol, či nurofen. Prečo? Horúčka je takisto signál, že sa v tele niečo deje. Kniha Jak pečovat o zdraví dítete…navzdory vašemu lékari od Roberta Mendelsona (môžete zakúpiť cez Martinus.sk alebo cez Martinus.cz) je veľmi inšpiratívna pri tejto téme. Pochopila som, čo je teplota. Bežne používané liečivá ako paracetamol, či ibuprofen veľmi výrazne vplývajú na pečeň a ničia ju. Paracetamol v istej dávke pôsobí ako pečeňový jed. Aj pri povolenej dennej dávke sa totiž vytvára jedovatý vedľajší produkt: N-acetyl-benzoquinoneimine (NAPQI), ktorý je potrebné odbúrať, inak pôsobí toxicky. Hranica medzi optimálnou a rizikovou dávkou je totiž veľmi krehká. Dvojnásobná denná dávka môže mať za následok po pár dňoch smrť, pretože vedomé či nevedomé navyšovanie požitého množstva pôsobí ako účinný jed.

My sa horúčky nebojíme, nezrážame ju ničím. Myslím si, že vtedy ide imunita na 200% a snaží sa spáliť nepotrebné bunky, aby sa telo opäť dostalo do rovnováhy. Choré bunky totiž vysokú teplotu nevydržia, zdravým to neprekáža. Jedna forma liečby rakoviny, čo som videla v dokumente zo série The Truth About Cancer (Pravda o rakovine) bolo systematické a opakované zvýšenie teploty a tak dosahovali veľmi dobré výsledky. Takže nevidím dôvod, aby som bránila v ozdravovacom procese tela. Nebezpečná je horúčka nad 41 stupňov, ale telo, ak nie je poškodené syntetickými liekmi, si jednoducho neublíži. A čo teda febrilné kŕče? Naštudovala som si, prečo sú takým strašiakom a čuduj sa svete, prestala som sa ich báť. Febrilné kŕče sa objavia pri cca 3% detí, ak sa aj objavia, nedočítala som sa, že by mali trvalé následky, ani vznik chorôb s tým nespájajú. Akú to má teda logiku stopnúť obranný mechanizmus tela? Dieťa sa zrazu začne cítiť na chvíľu dobre a ako vieme, deti neobsedia. Namiesto oddychu sa ešte viac vyčerpá a vtedy akurát tak sa nejaká choroba môže prevaliť. Nie, netrápime deti, tým, že im neznižujeme horúčku, pomáhame im. Prejde to rýchlejšie, ak majú večer teplotu, zvyčajne na druhý deň sú už na obed fit. My deti uložíme oddychovať, sme pri nich (v noci sa síce nevyspím, lebo ich furt okukávam a hladkám), objímame ich, pusinkujeme a k tomu máme zopár prírodných pomocníkov, ako to zvládnuť s ľahkosťou.

Je ním nami nedávno objavený malý zázrak prírody, ja tomu hovorím skratka ku zdraviu, a tou sú gély. Konečne sme našli niečo v prírodnej forme, žiadna tabletka. Je to výťažok prevažne z ovocia a iných superpotravín, ktorý má oveľa vyššiu vstrebateľnosť, účinkuje asi do 30 minút od podania. Sú rôzne vegánske druhy, každý je na niečo, obsahujú výťažky z rôzneho bobuľového ovocia, rias. Deti ich jedia väčšinou preventívne, alebo namiesto sladkostí. A keď nie sú vo svojej koži, tak viem, že tieto gély neodmietnu, veľmi im chutia, vtedy sa pýtajú ani nie po hodine, či už si môžu dať znova. Keď nie sú fit, nechcú ani nič jesť, ale toto si vypýtajú. Vidím, ako je ten priebeh rýchlejší a hlavne ľahší. Napríklad v jednom je riasa, silno protizápalová, ďalší obsahuje vďaka bobuľovému ovociu veľa antioxidantov, čiže na také klasické, ako tomu hovoríme bežné choroby, ideálni pomocníci. My používame Berry.En gély.

Potom máme doma GSE (grapefruit seed extract). Je to výťažok z grepových jadierok, nie, nie je to citrovital, či grepovit, tam je slabulinká účinnosť. Tieto GSE, či citricidal sú silne protizápalové, protivírusové, protibakteriálné výživové doplnky bez zbytočných chemických prísad, či konzervantov, vedľajších účinkov. Používame ich na všetko, čo nás trápi. Kedže je silne protizápalový, tak pôsobí celkovo na telo.

Ešte máme našu obľúbenú superpotravinu a tou je kurkumín. Je to výťažok z kurkumy, ktorú preventívne používame do každého jedla. V prípade choroby však treba niečo silnejšie, lebo z bežnej kurkumy sa vstrebe 2-4% kurkumínu, čo je málo. Aby mohol kurkumín robiť svoju prácu, musí sa najprv dostať do krvného obehu. Táto “absorpcia” predstavuje najväčší problém pri kurkumíne. Spravidla sa vstrebe len zlomok užitého kurkumínu. Dôvod zlého vstrebávania, je štruktúra molekúl kurkumínu, ktoré nedokážu neporušene prekonať črevnú stenu. My používame prírodný kurkumín, ktorý je optimalizovaný pre maximálne vstrebanie cez črevo do krvi, kde sa postupne uvoľňuje, dostáva sa do orgánov a tkanív a zabezpečuje tak protizápalový a antioxidačný účinok. Je to vďaka patentovanej technológii špeciálneho zapuzdrenia kurkumínu do fosfolipidov, ktorá dokáže kurkumín dostať cez črevnú sliznicu do krvi a ostatných orgánov v tele v aktívnej forme.

Mojou ďalšou srdcovkou sú čisté a prírodné esenciálne oleje. Mne sa dary zeme veľmi páčia, čím prírodnejšie, tým lepšie. Najviac ma zatiaľ dostalo kadidlo, keď neviem čo, tak použijem tento olej, je hádam na všetko, cez popálenin, na dýchacie cesty, dokonca vraj vie opraviť aj DNA, používa sa dokonca pri liečbe rakoviny. Každý olej má svoje špecifiká, na štípance máme super skúsenosť s čajovníkom. Používame aj rôzne zmesi do difúzera, dáme si ho na noc do izby, kde všetci spíme a tak inhalujeme. Keď je niečo vážnejšie, tak si dáme pod jazyk 1 kvapku esenciálneho oleja. Vedeli by sme s Peťom o nich básniť do aleluja. Keďže ich používame aj vnútorne, dbáme na čisté oleje a našim favoritom sú esenciálne oleje značky doTERRA.

Verím, že tieto prírodné doplnky nám zaberajú aj preto tak rýchlo a efektívne, lebo naša strava je zásaditá a je našim liekom. Okrem nej dbáme na hydratáciu, čerstvý vzduch, pohyb, a radosť zo života. Nie sú to pre nás len prázdne reči, ale každodenný návyk. Neexistuje zázračná tabletka, teda aspoň neviem o tom, že by nejakú vynašli. Ale títo naši prírodní pomocníci sa niekedy tak tvária.A my sme veľmi vďační za to, že keď vybočíme z rovnováhy, máme tieto prírodné prostriedky, ktoré nám pomôžu späť k plnému zdraviu..

 

 

 

Ako som prestal piť

„Čo toto je za zvuk???“ Jasné, budík. Ležiac na bruchu a ešte poslepiačky drapnem mobil a kukám ako vypnúť budík. Počkaj! To nie je budík!!! To je hovor. Niekto mi volá. Kto mi volá? Och. Kde to som? A čo sa to vlastne deje?

Lyžovačka v Taliansku (2010)

Trvalo mi par sekúnd, kým som si uvedomil, že mi volá majiteľka montážnej firmy. Som predsa v Košiciach. Dnes je veľký deň, na ktorý som sa dlhšie chystal. Preto som prišiel o deň skôr. Je ráno 8.00. Prišiel kamión s nábytkom a majiteľka montážnej firmy mi volá, aby ma informovala, že majú všetko pod palcom. Kamión dorazil správne a oni teda začínajú vykladať. Je to trapas. Mal som tam byť. Je 8.00 ráno, pracovný deň a ja sa začínam spamätávať. Bolo jej jasné, že ma zobudila. „Budem…tam…?!“ „Prídem skontrolovať všetko.“ „Jasné.“ Slová zo mňa vychádzali nejako samo. Ani neviem, prečo som jej to hovoril, keď bolo jasné, že ďalších niekoľko hodín budem hľadať predchádzajúci deň, nieto ešte žiť ten súčasný. Ubehlo 5 minút a ja mám pocit, že som prežil celé ráno. Ale hlavne, cítim sa akoby po mne prešiel valec. Nie jeden, nie dvaja. Sto valcov. V papuli mám ako v polepšovni (alebo aspoň takto to hovorievam po večeri plnom alkoholu). Je mi zle. Veľmi zle. Snažím sa zistiť kde som a čo sa vlastne deje. Je mi jasné, že som v Košiciach. Ten telefonát pomohol. Ale hotel? Ufff, toto je naozaj zlé. Nedokážem si spomenúť na nič z predošlého večera. Neviem, či je to preto, že mám také obrovské okno, alebo preto, že všetku energiu sústreďujem na prežitie súčasného okamihu. Dávam si sprchu a začína sa mi trochu rozvidnievať. Áno, prišiel som na východ v predošlý deň večer. Áno, ukecal ma klient (a dnes už kamarát), pre ktorého prišiel ráno nábytok, aby som sa presťahoval do ich hotela. Čo však bolo potom, netuším. Vezmem mobil a smerujem na raňajky. Jáj, kontinentálne raňajky. Čo môže byť lepšie…?! Milujem tento spôsob raňajok v hoteloch. Tentokrát by som ho ale pokojne vymenil za triezvejšie ráno. Dávam si len kávu, sadám k stolu pri okne a sledujem, ako si zvyšní hostia vychutnávajú bohatú nádielku všetkého možného. Ja sa pritom snažím len nevrátiť tú kávu späť odkiaľ prišla. Som ožratý. Doslova. Ešte stále. Netuším kedy som večer prišiel, ani ako, ale som ešte pekne namol. „Toto bude hustý deň“. Myslím, že som to dokonca povedal nahlas.

Musím sa úprimne vyznať, že dodnes som si stále nespomenul na to, ako to celé v ten marcový večer 2013 prebehlo. Obraz som si vyskladal z rozprávania tých, ktorí sa toho zúčastnili a z drobných úryvkov, ktoré sa mi nejako zjavili. Pritom nie naraz. Tak postupne prichádzali. Nie je to inak ani tak dôležité. Pre niekoho by to bol totižto slabý večer v krčme, ktorý sa trošku zvrtol. Čo-to sa popilo a šlo spať. Pre mňa však tento večer mal špecifickú príchuť. A dodnes má. Nasledujúci deň bol totiž mojím posledným, v ktorom som bol opitý. Vzal som to pre niekoho radikálne, ale odvtedy som nielenže nebol opitý, nepil som žiadny alkohol. Žiadny. Ani kvapku. Ani nealkoholické pivo. Ani radler. Nič, čo by len mohlo pripomenúť alkohol.

Necelý mesiac po príchode do Lyonu (2002)

Alkohol a ja sme boli vždy kamaráti. Dať si pivko od smädu bol predsa vrchol blaha už od detstva. Spomínam si na tú radosť, keď nás u babky poslali rodičia s krčahom po čerstvo čapované pivo. Zmestili sa tam 3 veľké. Odpili sme si a priniesli späť. Neodradila ma ani prvá opilecká skúsenosť v 13. rokoch. Na šibačku sme sa so susedkiným frajerom zrúbali medzi panelákmi v Petržalke a potom sme dve hodiny spali na schodoch. Medzi 5. a 6. poschodím, aj keď netuším v ktorom paneláku. Doma som si to odvracal. Smiali sa mi. Prežil som. Neodradila ma ani udalosť z chaty u spolužiaka na Kokave, kde som pri odchode z krčmy spadol tak, že to skončilo artroskopiou kolena. Natrhnutý predný skrížený väz. Neodradili ma ani stovky iných opitých udalostí, ktoré som prežil. Konzumáciu alkoholu máme v sebe tak zakorenenú, že ma nemalo čo odradiť. Je to v našej kultúre. Bohužial.

Na svoju obranu musím napísať, že naozaj nie som typ, ktorý by v alkoholovom opojení vyvádzal. Ak som pil, tak stále do stavu, kedy som bol vždy schopný večer uzavrieť a dostať sa domov. A vždy som si všetko pamätal. Aj keď niekedy by som radšej mal okno. Myslím, že som skôr veselým typom alkoholika, ako tým agresívnym (Toto však musia potvrdiť známi, ktorí ma pri tom sprevádzali). Môžem pokojne napísať, že som obyčajný neškodný alkoholik, ktorý si rád veľa vypil. Schválne píšem alkoholik. K tomu sa ešte dostanem.

Mojím hlavným alkoholickým neduhom však bolo nadšenie. Určite sa nemôžem porovnávať s borcami, ktorí sú schopní popiť hektolitre. To tu ani nechcem otvárať. Ide mi skôr o zanietenie. Vždy som bol zástancom myšlienky „keď dojím, tak dojím“. Nevyznával som drobné popíjanie doma (pivečko, vínko) alebo príležitostne. Vždy som pitie alkoholu bral so všetkou vážnosťou. Potreboval som k tomu spoločnosť (kamaráti) a príjemné miesto (krčma). Ak sa zišli obe veci spolu, bol z toho vždy príjemný večer. Nie som predsa žiadny degeško, aby som cuckal vínko a šiel domov nakoniec autom. Pekne ako sa patrí, davaj jedno, druhé, tretie… a od štvrtého brzdíme poldecáčikmi. Ach, tie úžasné kombinácie: pivo a borovička, pivo a demänovka, pivo a whiskey… a k tomu cigaretka. To boli časy…

Prečo zotrvávame v NIE príjemných životných situáciách

Oslava narodenia Ondreja (2012)

Som presvedčený, že človek pije veľa alkoholu vtedy, keď mu telo dáva najavo, že má dosť. Je jedno, či si dá 1 pivo a cíti sa zle, alebo ich hodí 10. Vždy, keď telo na alkohol negatívne zareaguje, vtedy je toho už veľa. Ak sa to robí často, napr. viackrát do roka/mesiaca/týždňa, je to problém. Pretože telo ho má tiež. Ide o alkoholika. Môžeme do múdrych knižiek napísať akúkoľvek definíciu slova alkoholik. Môžeme si to aj nádherne ospravedlniť. Nezmení to stav. Ak človek cielene pije tak, že s tým jeho telo musí bojovať (pritom nemusí byť vyslovene opitý), mal by si uvedomiť, že je závislý. Nedávno som počul nádhernú definíciu závislosti (tej negatívnej).

Človek je závislý na určitej činnosti vtedy, ak mu výsledok tej činnosti spôsobuje krátkodobé potešenie, ale z dlhodobého hľadiska mu škodí.

Všetci veľmi dobre vieme, že konzumácia alkoholu z dlhodobého hľadiska škodí, napriek krátkodobému potešeniu. Len si to nejak nechceme aktuálne pripustiť.

Trošku štatistiky a fakty, aby som sa neopieral iba o svoj pocit, aj keď vždy sa na ne budem pozerať skreslenou optikou. Slovensko je alkoholická krajina. Ročne vypijeme takmer 18 litrov alkoholu na osobu staršiu ako 15 rokov (pre zaujímavosť: vo svete je toto číslo trochu nad 6 litrov). Podľa štatistických ukazovateľov iba 5% populácie sú úplní abstinenti alebo abstinujúci alkoholici, medzi ktorými som dnes už aj ja. Ďalších 60% sú „bezproblémoví“ konzumenti. To sú tí príležitostní. Tam som bol v minulosti. Potom tu máme skupinu 30% konzumentov, ktorí si alkoholom spôsobujú problémy a sebapoškodzovanie a zvyšných 5% je závislých od alkoholu. A tu niekde prichádzame k problému s optikou. Predsa každý máme skúsenosť, kedy my sami, alebo niekto v okolí pil tak, že tým škodil aj naokolo. Nemôžeme bojovať s alkoholizmom, ak sa budeme tváriť, že iba 5% ľudí ma naozaj problém, zvyšných 30% stačí usmerniť a 60% je úplne ok, veď si „iba príežitostne vypijú“! Alkoholizmus začína vo veľmi skorom veku. Sám som to zažil. Piť začínajú už deti. Je to pre nich referenčná droga. Za všetko použijem tieto čísla, aj keď sú staršie: „V roku 1994 51% opýtaných 7-ročných detí odpovedalo kladne na otázku, či im rodičia ponúkli šampanské ako prípitok na Nový rok a spomedzi 14-ročných to bolo až 88,3%.“ Ešte stále máte pocit, že nemáme problem s alkoholom?

Naše najčastejšie hádky s Peťom a ako to prebieha pri našich konfliktoch

Svadba alebo “prosím dnes nepi” (2010)

Alkoholizmus nie je chyba jednotlivca, ktorý situáciu nezvládol. Je to psychická a zároveň fyzická choroba. Gabor Maté, kanadský lekár maďarského pôvodu, ktorý sa už dlhé roky zaoberá témou závislosti, je presvedčený, že závislosť sa začína už v prenatálnom veku. Prostredie, v ktorom tehotná matka žije, ovplyvňuje dieťa natoľko, že mu dokáže vytvoriť predispozíciu na závislosť. Túto predispozíciu môže podporiť aj následná situácia v rodine po narodení dieťaťa, pri jeho raste/výchove. Dieťa nedokáže reagovať na komplikované situácie v rodine ako dospelý. Dospelý dokáže minimálne odisť. Dieťa je od rodiča závislé a jediný spôsob, ako vie dať najavo svoju reakciu je plač. Stačí, aby bol tento plač ignorovaný, príp. situácia bola komplikovanejšia a dieťa si odnáša ďalej do života niečo nevyriešené. Tento „nános“ nevyriešených situácií a emócií má vplyv na to, či si vypestuje alebo nevypestuje závislosť. V tomto prípade nemusí isť o alkohol. Môže to byť iná droga, príp. úplne iný typ závislosti (napr. nakupovanie, hry, pornografia a iné). Áno, môžete argumentovať príkladmi ľudí, ktorí vyrastali v komplikovaných domácnostiach a sú úplne ok. Presne od týchto ľudí treba zbierať informácie, ako sa s tým dokázali vysporiadať a viac hovoriť o tom, že výchova detí sa začína už v prenatálnom veku, pretože to má vplyv na naše budúce závislosti (a na kopec iných vecí, o ktorých píše aj Mirka vo svojich blogoch).

Mne trvalo 18 rokov, kým som si uvedomil, že musím niečo s alkoholom robiť. Neviem popíjať alkohol v malých dávkach. Nedáva mi to žiadny zmysel. Viem sa s alkoholom baviť, pretože ma odviaže a zmení mi aktuálny stav: som slobodnejší, voľnejší, otvorenejší, odvážnejší. A o to ide, nie? Utiecť z reality do krásneho imaginárneho sveta. Po tomto opojení však vždy prichádza vytriezvenie a to zväčša bolí. Ak si človek uvedomí, čo si tým spôsobuje (samozrejme okrem stratených hodín života triezvením), skôr či neskôr začne myslieť na to, ako z toho kruhu von. Po približne 25. roku života to už s alkoholom bolo problematickejšie. Každá akcia mala za následok reakciu ten ďalší deň. Ak som chodieval ako mladší piť aj raz-dvakrát týždenne, neskôr to už bolo len raz za mesiac, či posledné 2 roky len parkrát za rok. Hlavne preto, že som si pamätal na tie rána a tie preblúdené dni v snahe vytriezvieť. No nikdy ma to neodradilo dostatočne na to, aby som s tým úplne skoncoval. Vždy prišla nejaká svadba, oslava, kamarátske posedenie… Chcel som však prestať. Hľadal som len tú cestu. Veľmi mi v tom pomohla rodina. Uvedomil som si, že nechcem aby ma moje deti videli opitého. Je síce smutné, že až toto mi bolo takou motiváciou, ale našťastie niečo. Sú ľudia, ktorí nenájdu motiváciu prestať, dokonca ani neprídu na to, že by vôbec mali.

Mám pochopenie pre ľudí, ktorí konzumujú alkohol. Nie som žiadny degeš odtrhnutý od reality (ako sa hovorí „poturčenec horši od turka“). Každý máme vlastnú cestu. Niekoho cesta je s alkoholom zviazaná. Nie je mojou úlohou robiť sudcu/kata. Chceš piť, pi. Je mi to jedno. Nemám však pochopenie pre ľudí, ktorí svojou konzumáciou negatívne ovplyvňujú svoje okolie. Sám som svojím pitím spôsoboval nejednu bolesť Mirke a mrzí ma, že to trpela takú dobu. Som jej však vďačný, že ma nechala na mojej ceste rozhodnúť sa samého. Dnes totižto dokážem lepšie precítiť pohľad z druhej strany. A nemám ešte pochopenie pre úradnú moc, ktorá zdanením alkoholických nápojov a smiešnym regulovaním vytvorila blúdny kruh, z ktorého ťažko von. Nepite alkohol, lebo je zlý. Ale zas pite ho toľko, aby zostalo aj do pokladnice z daní. Veď nejde o málo. Nechcem zachádzať do politiky. Musím však aspoň okrajovo spomenúť, že na jednej strane sa spoločnosť snaží bojovať s alkoholizmom (násilie, dopravné nehody a iné udalosti pod vplvom alkoholu, liečenia, trvalé následky – ochorenia) na druhej strane z konzumácie alkoholu profituje (dane, konzum, produkcia a jej vplyv na zamestnanosť). Verím ale, že jedného dňa prídeme na to, že rozdiel medzi cigaretami, alkoholom a inými návykovými látkami/drogami, nie je žiadny a spoločnosť by ich nemala tolerovať. Toľko z filozofického okienka.

Už rok nepijem (2014)

Začalo to teda takým mojím malým „ramadánom“. Cestou domov z Košíc som si povedal, že si musím dať pauzu. Aspoň pauzu, keď už nie úplne prestať. Dal som si záväzok, že nebudem 6 mesiacov piť žiadny alkohol. Smutné, že som musel prežiť túto pre mňa pamätnú pitku, aby som spustil proces. Dnes som však za ňu vďačný. Nepamätám si, kedy tých 6 mesiacov ubehlo. Už prvé dni som totižto tušil, že toto je na dlhšie. Nepijem od marca 2013. Ani radler, ani nealkoholické pivo. Žiadny alkohol. Nikdy by som predtým nepovedal, že budem svet vidieť triezvejšie, príp. že si to budem užívať. Aj keď som sa častokrát snažil predstaviť si, aké to asi môže byť nepiť?! Teraz to viem.

V USA sa pri liečení alkoholizmu často využíva inštitút AA mítingov (anonymní alkoholici, poznáme z filmov). Na týchto mítingoch je zvykom dávať odmenu za triezvosť symbolický žetón. Odovzdáva sa po nejakých úsekoch triezvosti (1 deň, 1 mesiac, polrok a pod.). Po roku už žetón nie je plastový, ale je z kovu. Častokrát si predstavujem svoj žetón. A verím, že už nikdy nebude opäť plastový.

Na záver videjko – deň po oslave narodenín Ondreja (2010)