Treba mať na všetko vlastný názor. Spoločnosť to časom od nás očakáva, že budeme sa vedieť vyjadriť k daným témam, okolnostiam, veciam, činnostiam a podobne. No lenže ja som dospela do štádia, že nemám na všetko názor. Ak som v spoločnosti a debatuje sa o problematike, o ktorej nemám šajnu a niekto sa ma opýta, čo si myslím, moja odpoveď je: Neviem. Nemám o tom dostatok informácii, aby som si mohla utvoriť názor.

To isté platí, ak ma niečo nezaujíma, nemám na to názor, lebo opäť nemám dostatok informácií, aby som to zhodnotila. Vyzerám hlúpo? Neviem. Je mi to jedno. Nezapratávam si hlavu niečím, čo mi tam netreba. Mám v hlave toľko toho, čo sledovať chcem, lebo ma to baví. A ešte myslím na to, čo musím, lebo sú to moje povinnosti. A ešte si tam mám vpratať niečo, čo ma absolútne nezaujíma, ale patrí sa mať na to názor?

Ak sa napríklad niekto pri mne pustí do politizovania, ja sa len usmejem a poviem, že my sa teda o politike určite nepohádame, lebo ja pomaly netuším ani kto je náš prezident. Mrzí ma to, vlastne nemrzí, ale nemrhám energiou na niečo, čo nie je pre mňa dôležité. Áno, pre každého z nás je dôležité niečo iné. Netvrdím, že sa netreba zaujímať o svetové, či dianie doma. Každý máme to svoje. A ja na niektoré oblasti jednoducho nie som. Tak, ako ja chápem, keď niekomu je napríklad strava totálne ukradnutá a nemá záujem o tom debatovať. A pritom ja si myslím, že je to základný kameň plnohodnotného života, lebo bez zdravia nemám nič. Ale niekto to má inak. Ja takisto mám oblasti, ktoré ma nezaujímajú, a pritom pre druhú stranu sú otázkou života a smrti.

Či ma to robí hlúpejšou, či nie, neviem. Kedysi som si myslela, že musím mať rozhľad. Lenže aj tak som si z toho nič nezapamätala. V podstate som len stratila čas niečím, čo mi o chvíľu aj tak vyfučalo z hlavy, lebo ma to nezaujímalo. A tak už nemrhám časom na zbytočnosti, sústredím sa na to, čo je v mojom živote dôležité. A nestrácam zbytočné energiu na niečo, čo je pre mňa plytvaním času. Pre niekoho môžem pôsobiť hlúpo, ale pre mňa je to šetrenie si energie na niečo dôležitejšie. No potrebujem sa vyčerpať nudnou debatou a potom nemať energiu na jogu, napríklad? Ani náhodou. Je to moja hlava a aj tak tam niekedy pestujem myšlienky, ktoré mi vôbec netreba. Toľko sa deje vo vonkajšom svete, všetko je rýchle. Za deň nám preletí hlavou okolo 60 000 myšlienok! Nebudem si pridávať ďalšie, skôr sa chcem naučiť, ako si tú hlavu vyčistiť ešte viac a držať v nej minimum vecí.

A tak už nesledujem to, čo nie je predmetom môjho záujmu. Tak neviem to a to. Ani si nemyslím, že by som mala o všetkom vedieť. Myslím si, že každý sme stvorení na niečo iné. A už vôbec si nemyslím, že by som mala mať na všetko názor. Mať názor pre mňa znamená mať o danej problematike niečo naštudované. Až potom sa k nej môžem vyjadrovať. Takto som sa naučila netliachať o všetkom len tak, aby reč nestála. Mám svoj svet, kde sa môžem slobodne rozhodnúť, o čom chcem vedieť a čo len prejde okolo mňa nepovšimnuté. Už nemusím, som veľká a rozhodujem sa sama za seba.

Boli časy, keď som si myslela, že stačí si niečo želať a ono to príde. Samo sa to spraví. Že si budem niečo želať, v niečo dúfať a ono sa mi to splní. Ale čuduj sa svete, nebolo to tak. Vtedy som trochu zanevrela na pozitívne myslenie. Hovorím si, aká blbosť. Želám si to každý deň a nič sa nezmenilo. Čo si neviem želať? Alebo je v tom nejaká mágia? Alebo nie som tak veľmi spirituálne založená?

Nie, nie som! Zjavne! Keby som bola, tak sa mi to plní na počkanie. Ale kdeže! Nádej, dúfanie je jedna vec. Môžem dúfať, že raz schudnem, môžem si želať, aby som nebola taká lenivá a začala konečne cvičiť. Môžem si želať, aby som ozaj sa prestala prejedať a jedla zdravšie. Ak ostávam len pri želaní, moja realita sa tým veľmi nezmení.

Kľúč k úspechu je čin. Ak moje želanie nepremením na činy, nič sa nezmení. Ak chcem byť štíhla, musím si naštudovať životný štýl, budem si študovať o strave, budem si študovať o pohybe, a spravím si akčný plán, ktorý začnem plniť. To je to, čo mi zaručí, že sa moje vizualizovanie túžob zmení na realitu. Musím pre to niečo robiť. Nie jednorázovo, ale pravidelne. Pri joge som to precítila úplne. Každý deň vyťahujem karimatku a cvičím. Až po čase vidím posuny. Dokážem niečo, čo som predtým nevedela. Naťahovanie raz za týždeň nebolo veľmi účinné.

Ak to ostane len v rovine nádeje a dúfania, že sa raz niečo zmení, nezmení sa to. Tak to je zo všetkým, s prácou, zdravím, pohybom…. Želáme si zdravie, ale málokedy preto niečo spravíme. Ja si študujem a beriem svoje zdravie do vlastných rúk, ako svoju zodpovednosť. Vďaka vedomostiam a činom som dokázala schudnúť skoro 20 kíl, vyčistila sa mi pleť, už nemávam nádchu 10krát do roka, zbavila som sa jarnej alergie. Študovaním a potom aplikovaním poznatkov do bežného života si dokážem premeniť túžby a želania na realitu. Činy sú najväčším kľúčom k úspechu. Teraz to už beriem ako samozrejmosť, ale ani ja som si to kedysi nespojila. Každý vnímame inak a každému frnkne do nosa niečo iné, čo ho preberie. Mne ozaj liezli na nervy tie nádchy, ktoré boli pre mňa nočnou morou, lebo som mala komplet upchatý nos, tieklo mi z neho ako z vodopádu viac ako týždeň. Dosť ma to obmedzovalo. Myslela som si, že akcia vybratie nosných mandlí bude postačujúca na zmenu. Nie, nebola. Jednorázový úkon, ktorý s tým veľmi nesúvisel mi vôbec nepomohol. Až vylúčenie mliečneho bolo to, čo mi pomohlo. Každodenná starostlivosť o svoje zdravie. Rastlinná strava bola kľúčom k úspechu. A pre mňa stále je.

Myslím si, že je to tak so všetkým. Ak nie sme v niečom spokojní, alebo si niečo želáme, musíme slová premeniť na činy, inak ostávajú len želaniami. A tie sa málokedy plnia. Musíme sa o to pričiniť. Znie to tak samozrejme, koľkokrát sme to už počuli, že? Darmo si budem študovať o zdravej strave tony kníh. Ak tie poznatky neuvediem do praxe, je mi to k ničomu. Ak každý deň mávnem rukou a len si pofrflem, že mala by som túto praženicu vymeniť za obilninovú kašu, ale ostanem pri filozofovaní, každé ráno budem mať tie isté nezdravé raňajky. A ak mám každý deň tie isté nezdravé raňajky, nemôžem čakať, že budem fit, zdravá, keď si deň čo deň dávam do tela niečo, čo mu škodí. Po čase si telo tú daň vypýta. To isté platí pri cvičení. Ak ma bolia kríže a ani za ten svet si nevytiahnem tú karimatku a necvičím, chrbát ma stále bude bolieť. A to môžem mať naštudovaných 20 cvikov, čo zaručene pomáhajú na kríže. Nepomáhajú, ak ostávajú v rovine, mala by som.

A preto verím v nasledovné, čo som si na sebe odskúšala nie raz. Vedomosti nie sú moc. Činy sú moc. Dnes už nečakám, že sa to nejak vyvrbí. Dnes sa vrhnem na akciu. Niekedy to vyjde, niekedy nie. Aj to je skúsenosť a ja viem, čo nefunguje a skúšam ďalej. Neberiem to ako zlyhanie, ale ako informáciu, že to treba robiť inak. Aj to ma predsa posúva ďalej. Ale to už je na inú debatu.

Všimla som si, že moje posty o našom vzťahu majú veľký úspech. Najlepšie sú tie, kde sa prezentujem ako fuchtla a Peťo je ten hrdina, čo napriek mojej hroznej povahe ako rytier, pri mne ostal a stále ma ľúbi. A ako tvrdí on, ľúbi ma stále viac a viac. No tak sa pekne posadte, lebo toto je jeden z tých blogov.

U nás sa hádame. Už nie tak často ako kedysi, o životne dôležitých témach, ale prídu denné situácie, kedy si mám chuť vlasy vytrhať (možno aj Peťo). Už nečakám, kým pretečie pohár mojej trpezlivosti, vtedy šlahali ohne. Teraz poviem hneď, čo mám na srdci a hotovo. Asi vás rozosmejem, no pre mňa je to problém. Peťo sa nechce holiť. Milujem jeho ksicht, keď má tvár hladkú ako detská riťka a naopak ostýcham sa dať mu pusu, keď je celý zarastený a mám dopichané moje jemné líčka. Blbosť že? Jasné, presne tak. Tak prečo sa teda nemôže oholiť a ušetriť naše líca. Ha! Deti majú červené bodky, mňa to skrábe, no uznajte, bolo by to dobré pre celú rodinu. Alebo, prečo sa na to nevykašlem ja a nezmierim sa s tým, že to jednoducho tak je. Nuž, netuším, asi to pre mňa až taká hovadina zjavne nie je.

Má aj lístok v kúpelni na zrkadle, ktorý si tam sám napísal a nalepil. Tak pred dvoma mesiacmi. Vydržalo mu to týždeň, možno dva. A opäť sme tam, kde sme boli. Oholí sa tak raz za týždeň. Keď ho poprosím, on ako rebel, sa just neoholí. Zasmeje sa mi a tým to hasne, prípadne dodá, čo zas s tým otravujem. Ja chápem, že ma do toho nič nie je, je to jeho telo, jeho strnisko. Aj sa snažím to ignorovať, ale nejde to. Ja mu predsa dávam pusu, ja sa na neho pozerám. Nepomáha nič! Ani keď mu poviem, že vyzerá dosť zanedbane. Naivne som si myslela, že to zaberie. Hovby! Naopak keď on mi povie, že smrdím, keď akurát dojdem z nejakého behu, rovno idem do sprchy. Nič ma to nestojí, urobiť mu radosť. Na to mi Peťo povie, že on ma nenútil ísť do sprchy, len mi povedal, že smrdím. Čo???? No, ešteže mám tých vlasov dosť, lebo niekedy by som bola už z neho plešatá. On má výhvorku na všetko. Takto sa doťahujeme roky rokúce. Keďže Peťo nemá rád pravidelné činnosti, a toto je extra pravidelné, vyhýba sa jej. Pritom sám mi povie, že netuší, prečo sa neoholí. No, zjavne má chaloš v tom zmätok a už som z neho zmätená aj ja. Veď nemusí všetkému rozumieť, stačí keď to urobí, nie? Nechcem predsa od neho neviem akú komplikovanú vec. Či hej?

Ja tiež veľakrát nerozumiem čo odo mňa chce, ale načo sa mám tým zaoberať. Keď to chce, asi zhodnotil, že je to dôležité a tak to spravím. A idem to urobiť hneď. Nie o pár hodín, nie o niekoľko dní. Peťo si vymyslí, že chce nejakú mňamku po obede. Ja sa ho dokonca úctivo opýtam, čo by si pán kráľ želal a upečiem koláč podľa jeho predstáv. A to sa mi vôbec niekedy nechce! Ako mu rada hovorím, idem si pri tom nohy dolámať, aby to bolo čím skôr. A on mi na to zakontruje, že predsa nepovedal, že to má byť hneď.

To máme teda starosti, že? No v podstate sa obaja tešíme, že sa hádame len o takéto prkotiny. Boli časy, keď to bolo podstatne horšie. Jeden sa zaťal, druhý sa zaťal a nerozprávali sme sa aj niekoľko dní. A pritom aj tá veľká hádka vyšla z nejakej malej blbosti. Potom sa to nabaľovalo a udobrovanie trvalo veľmi dlho, lebo sme celú tú spleť rozpletali kúsok po kúsku. Každý vyložil karty na stôl, čo ho nahnevalo, potom čo ten druhý dodal, no jednoducho sme boli v tom pekne zamotaní. A tak sme sa odnaučili hádať sa a rozprávať sa aj v oblastiach, kde spolu nesúhlasíme. To je pre nás umenie. Peťo zvykol utiecť z debaty a ja zas v silných emóciach som pourážala koho sa len dalo. Naučili sme sa to ustáť, nepourážať sa navzájom, teda ja. Peťo je nekonfliktný, on len od konfliktov utekal.  Naučili sme sa nerozísť sa rozhnevaní (to zas Peťo, ani on nie je dokonalý! haha), ale rovno to vybaviť a uzavrieť to. No neznamená to, že sa nepovadíme. Naše tejrajšie hádky trvajú v priemere 3-5 minút. Už sa neurážame, predýchame silné emócie a pokračujeme ďalej. Peťo neuteká a ja nechŕlim oheň. Čas je nám príliš vzácny na to, aby sme si mohli dovoliť ho premrhať nerozprávaním sa. Hlavne, keď sa po celom dni konečne vidíme!

Minule to bolo vtipné. Peťo prišiel večer z práce, robili sme si večeru, teda ja som varila. Peťo mi robil spoločnosť v kuchyni. Nachystala som nám ovsenú kašu, každému som dala do misky. Popri tom sme sa rozprávali, kto čo zažil cez deň. A zrazu pozerám, Peťo si krája do svojej misky banán. A keby len jeden, on si tam nakrájal rovno dva!

Hovorím mu: “Ja ti navarím večeru a ty si sebecky nakrájaš banán len pre seba?”

On mi na to: “A ako som mal vedieť, že chceš banán?”

A ja mu na to: “Každý deň jem kašu s banánom. To si si ešte nevšimol? Tesne pred jedením tam nakrájam vždy banán pre oboch, lebo banán zoxiduje!”

Peťo pokračuje: “Veď dobre, čo sa hneď ondíš.” A zoberie banán z chladničky a nakrája mi ho do kaše. Keď si všimnem, že použil banán z chladničky, spustím naňho: “Prečo si mi tam dal studený banán?” Peťo na mňa kuká: “Lebo ja mám rád studený banán.”

Vypleštím na neho oči ešte viac: “Ale teraz ho krájaš do mojej kaše. Odkedy ja jem studené veci? Videl si ma niekedy jesť banán z chladničky? Ja nepijem ani studenú vodu!”

Peťo to zaklincuje: “No, studenú vodu už podľa tvojich rád nepijem ani ja!”

Peťo berie tahini, že si poleje tým kašu a pýta sa ma, či dá aj mne. Ja už len krútim hlavou, beriem mu tahini z ruky a rehoceme sa, že určite by aj to dodžubal, takže tahini si dám radšej sama.

Popri tejto hádke však medzi jednotlivými vetami ďalej rozprávame o našom dni a len tak medzi rečou si takto nakladáme. Nik sa neurazí, každý si povedal svoj názor a v dobrej nálade si sadáme ku stolu. Ako spolu večeriame, pokračujeme v debate o tom, kto čo zažil, čo zaujímavé čítal a kam sme sa za ten deň posunuli.

Takéto hádky ma nevyčerpávajú. Nič neostane nevypovedané, máme opäť čistý štít. A ja verím, že nabudúce si Peťo bude pamätať, že nechcem banán z chladničky. Ale nedávam tomu veľké šance. Nevadí, jedlo mám doma na starosti ja. Vlastne sa teším, že vôbec ten banán našiel :).