Tento článok vyšiel prvýkrát 5. 11. 2012 na stránke www.zenskekruhy.sk.

Počas prvého tehotenstva mi môj gynekológ rozprával, ako niektoré mamičky hazardujú a rodia doma. Veď to je také riziko, treba byť v pôrodnici, tam predsa vedia, čo a ako, odrodili veľa detí, tak hádam odrodia aj mňa. Lenže ono to bola dosť zlá skúsenosť. Samý zelený plášť, intimita žiadna, veď tam je to ako na bežiacom páse, my sme tam jedna z mnohých, i keď pre mňa to bola výnimočná skúsenosť. Keďže som sa zľakla hneď, ako som tam prišla, kontrakcie prestali, vyšetrovali ma hádam všetci. Keďže to podľa nich nepostupovalo, ako malo, tak mi rozťahovali krčok maternice, pustili plodovú vodu. Nik sa ma na nič nepýtal, ledva mi odpovedali, keď som sa pýtala ja, čo mi robia. Akoby to telo zrazu nepatrilo mne. Na pôrodnej sále som bola 7 hodín v strašných bolestiach, bolo to hrozné. Mala som pocit, že puknem, zomriem a nik mi nepomohol. Jarka sa narodila nakoniec spontánne, s nástrihom, týždeň som nemohla sedieť. A hlavne, hneď ju zobrali a priniesli na 10 sekúnd v plienke a potom až na druhý deň ráno. Bola som taká vyčerpaná, že mi ani nenapadlo, že si ju mám pýtať, aby sme boli stále spolu.

Po tejto skúsenosti som si povedala, že na druhé bábätko sa tak rýchlo nedám nahovoriť. Veď tie kontrakcie boli tak neskutočne bolestivé, že pri každej som mala pocit, že vypľujem dušu a že sa to snáď nikdy neskončí. Našťastie to príroda zariadila tak, že na bolesť sa rýchlo zabúda a o rok som bola tehotná znovu. Postupne som začala rozmýšľať o pôrode, no vždy ma až striaslo od strachu. Nejako sa mi nezmestilo do hlavy, že to vyvrcholenie tehotenstva príroda zariadila ako hrozný zážitok a nie ako niečo výnimočné. Po pár prečítaných knižkách som postupne prišla na to, že si napíšem do pôrodnice pôrodný plán, aby rešpektovali prirodzený pôrod bez urýchľovania, nastrihávania a odobratia bábätka, keď sa narodí, jednoducho, aby to šlo prirodzene a nie riadené akýmsi doktorom. Čím viac som čítala, pozerala filmy o prirodzenom, domácom pôrode, počúvala nahrávky z besied s pôrodnými asistentkami a rozprávala sa so ženami, ktoré rodili prirodzene a niektoré doma, tým viac som začala uvažovať nad tým, že ideálne prostredie, kde ma pri vyvrcholení tehotenstva nik nebude rušiť, je u nás doma. Miesto, kde budem rodiť ja a nie, kde „ma niekto odrodí“, ako sa hovorí. Miesto, kde sa nebudem musieť doprosovať niečoho, čo pokladám za úplne prirodzené. Samozrejme, ak celé tehotenstvo a začiatok pôrodu budú prebiehať bezproblémovo. Keby som si akokoľvek nebola istá, tak som mala zbalenú tašku do nemocnice. S pôrodnou asistentkou sme boli dohodnuté, že jej zavolám, keď budem mať pocit, že sa niečo deje, porozprávame sa a povieme si ďalší postup. Deň po termíne som od rána mala také mierne bolesti ako pri menštruácii, vlastne sa to ani bolesťami nedá nazvať, taký zvláštny pocit. Ale pravidelný, v 10-20 minútových intervaloch. Tak som o pol piatej volala pôrodnej asistentke, že sa asi niečo deje, lebo mi odtiekla hlienová zátka a niečo pravidelné cítim. Rozlúčili sme sa s tým, že keď to neprejde a budú intervaly kratšie, mám volať znovu. S manželom a dcérou sme boli medzitým v záhrade, ja som si čítala knihu, občas som sa musela dať do inej polohy, do sedu, lebo poležiačky mi nebolo príjemne. O siedmej sme šli už dnu, o Jarku sa už staral Peťo, lebo ja som bola v sprche. Tlaky boli silnejšie a potrebovala som sa sústrediť.

Jedna známa mi poradila, aby som si vizualizovala pôrod, ako si predstavujem, aby prebehol a na nič iné nemyslela a hovorila si, že pri pôrode ja pomôžem bábätku a ono zas pomôže mne. Takže keď sa to rozbehlo, potrebovala som sa sústrediť, aby som čo najviac vnímala svoje telo, či je všetko v poriadku a pripomínala môjmu chlapcovi, že sa nám to spolu podarí a bude, ako má byť. Tak som sa oblievala teplou vodou a dýchala som tak, ako mi telo hovorilo a tie tlaky silneli, ale neboleli. Boli to také návaly, prichádzali pomaly, vtedy som sa čo najviac ponorila do seba, predstavovala som si, ako tá vlna ide smerom dole a otvára pôrodné cesty pre môjho chlapčeka a on zas robí svoju časť práce. O pol desiatej som volala pôrodnej asistentke, že sťahy mám každé dve-tri minúty, ale trvajú len 20-30 sekúnd. Pôrodná asistentka povedala, že sa pomaly zbalí a pre istotu príde, že dosť fučím. Do hodiny bola u nás. Ideálny čas, dcéra dávno spala, manžel mi občas podal vodu, nič iné som nepotrebovala, len som chodila, pri sťahoch som sa o niečo oprela, fučala som a sústredila sa. Tak si nakoniec sadol k počítaču. O pol jedenástej prišla pôrodná asistentka, zmerala ozvy, dýchala so mnou, trochu ma pomasírovala. Medzi sťahmi sme sa rozprávali. Príjemná atmosféra, žiadny strach, nič, nik ma nerušil, prispôsobovali sa môjmu tichu. Skontrolovala krčok a skonštatovala, že je to osem centimetrov, že už chýba len lem. Skoro mi oči vypadli, nechcelo sa mi veriť, veľmi som sa potešila, ako perfektne to postupuje. Dohodli sme sa, že ma skontroluje, až keď budem cítiť tlak na konečník. O takú polhodinku to prišlo, povedala, že pôrodné cesty sú otvorené, môžem tlačiť, ako sa mi bude chcieť. Tak som vyliezla na gauč na štyri, ale to mi nebolo príjemné, čupla som si a predýchavala som, po niekoľkých sťahoch som zrazu cítila strašne dlhý sťah, tak som tlačila. O 23:55 na jednu kontrakciu vyšlo celé telíčko. Na hlavičke mal Ondrejko vak blán, ktorý pôrodná asistentka dala hneď dole, aby mohol dýchať. Teplučký, mäkučký si mrnčal, trochu sme ho utreli uterákom, lebo bol strašne klzký a zobrala som si ho na hruď a dokola som opakovala „vitaj, Ondrejko“. Bol to neskutočný pocit, najvýstižnejšie slovo je neopísateľný, to človek musí zažiť. Nemala som slov, len som sa usmievala a nespustila som z neho zrak. Nešlo mi to do hlavy, toto malé stvorenie zo mňa vyšlo? Ondrejko sa pekne prisal a napapal sa. Asi po pol hodine sme odstrihli pupočník a skúsili sme, či nepôjde von placenta, lebo stále som cítila sťahy, a teda mi to už bolo nepríjemné, reku veď už chcem oddychovať, ale tlačiť sa mi nechcelo, tak sme čakali. O hodinu, keď stále nešla von, som si znovu čupla, zatlačila som a vyšla. Pôrodná asistentka ju skontrolovala, poukazovala mi, ako bola uchytená v bruchu, kde bolo bábätko, dali sme ju do misky a Peťo ju potom odniesol do mrazničky, že ju potom dáme vysušiť. Pôrodná asistentka mi skontrolovala pôrodné poranenia, spravila pár stehov a šla som do sprchy. Vôbec som nebola vyčerpaná a netočila sa mi hlava, ako som si to pamätala pri prvom bábätku. Ako tak potom upratali gauč, aby som si tam mohla s Ondrejkom ľahnúť, pôrodná asistentka povedala, že nás príde pozrieť deň na to a šli sme spať. Ja som zaspať veľmi nevedela, stále som sa nevedela spamätať, že to krásne stvorenie spokojne odfukuje nalepené vedľa mňa.

Som nesmierne šťastná, že sa nám to podarilo prirodzene, ako to má byť, že sa mi podarilo odbúrať strach z prvého pôrodu a tým pádom som zažila prirodzený bezbolestný pôrod, ako ho, podľa mňa, príroda zariadila.

Deti plodíme z lásky, a teda aj na svet by mali prichádzať s láskou.