Pred pár dňami som bola s deťmi na ihrisku. Lukáša som mala v nosiči, Ondrej a Jarka tam liezli, behali, hojdali sa. Boli tam tri mamičky, každá s jedným dieťaťom vo veku asi rok a pol. Boli spolu pri šmykľavke. Upútali moju pozornosť, lebo jedno nechcelo ísť po schodoch, ale po šmykľavke smerom hore. Jeho mama mu to nedovolila a vždy ho zložila. Po niekoľkom raze sa už malý človiečik nahneval, spustil rev a hodil sa na zem. Trepal rukami a nohami. Mamička hovorí ostatným mamám, no vidíš, tu je to pokojné dieťa. Teraz sa pozeraj a povedz, čo mám robiť. Druhá hovorí, no ja odídem do druhej izby a nechám ho. A popri tom, ako sa rozprávali o tom vzdore, tak malý krpec sa po čase postavil a opäť chcel ísť svojou cestou a vyskúšať, aké to je ísť hore šmykľavkou. Ale to ho vždy mama zobrala, pekne mu povedala, že toto nie a zložila ho. A situácia sa opakovala, zas sa hodil o zem, reval a kopal kade tade. Potom sa rozhodol druhý krpec nasledovať prvého krpca, no toho tiež mama zložila a ten tiež kričal a hodil sa o zem. A potom, zrazu mamičky zahlásili, že už toho majú dosť a idú domov. Schmatli deti a posadili ich do kočíka. A to spustili všetky tri deti, ledva sa nechali zapnúť do kočiarov, zjavne sa im tento postup nepáčil. A všetky tri mamy sa svorne zhodli, že to obdobie vzdoru je ťažká vec na zvládnutie, hlavne pre matku, lebo je to teda riadny nápor na nervy.

A pritom, veď tie deti nechceli nič hrozné. Chceli niečo vyskúšať po svojom a nik im to nepovolil. A potom ich zrazu bez upovedomia zobrali domov, nik sa ich nepýtal, či sa už dohrali. Keď si predstavím, že mňa by niekto schmatol, keby som sedela s kamarátkou na džúse a uprostred vety by ma naložil do auta, no tiež by som protestovala a dosť výrazne! Deti sú bezbranné a majú v tomto smolu, sme silnejší, nepýtame sa ich, jednoducho za nich rozhodujeme.

Deti naznačujú od narodenia, čo sa im páči a čo nie. Čo chcú, čo nechcú. A keď rodič ignoruje tieto potreby, dieťa protestuje. Protestuje a protestuje, až ho jedného dňa zlomíme. Dieťa zistí, že na ňom aj tak nezáleží, lebo nik ho nepočúva a to, čo chce, je vlastne nepodstatné, aj tak spraví ten dospelý po svojom.

Keď sa začal napríklad Ondrej obúvať sám, nie vždy trafil pravú topánku na pravú nožičku a ľavú na ľavú. Povedala som mu, či ho to netlačí, že to má naopak. On povedal, že takto je to dobre, tak reku super. Ak si spokojný ty, sú to predsa tvoje nohy, hybaj aj takto. V lete zvykol nosiť Jarkine šatočky, také krásne oranžovo-ružové boli jeho najobľúbenejšie. A nielen doma, chcel ísť tak všade! Prezliekala som ho? Kdeže, aspoň sa mu vetralo, keďže chodil naostro. Keď nejde o život,  nejde o nič. A podľa toho sa snažím fungovať. Podľa nich o život zjavne ide, tak to rešpektujem a nema problema.

Kedysi som neznášala kôprovú omáčku. Darmo by mi niekto hovoril, aké je to zdravé, nechutilo mi to a nezjedla som to. Ale keby ma niekto nútil, a nedal by mi nič iné zjesť, tak verím, že po istom čase by som to zjedla. Akoby sme my dospelí zabudli, aké to bolo byť dieťaťom.

Bola som na seminári Naomi Aldortovej, ktorá sa výchove venuje niekoľko rokov. Na seminári vysvetľovala, ako podľa nej by to mohlo lepšie fungovať. V princípe ide o to, že beriem dieťa ako partnera a nie ako hlúpeho tvora, ktorého treba vychovať. Naomi napríklad hovorila, že na ihrisko chodila kvôli deťom, nie naopak. A tak som to vyskúšala. Prichystala som sa tak, aby sme tam mohli byť aj 4 hodiny. Zobrala som so sebou ruksak, nabalila som jedlo, pitie, náhradné oblečenie. Jednoducho všetko, aby sme mohli byť vonku, koľko budú deti potrebovať. Tuším som si pribalila aj knihu. Čakala som, kým oni prídu za mnou, že im už stačí a ideme domov. Trvalo to neskutočne dlho, ale nakoniec sme odtiaľ odišli ešte v ten deň! Ďalšie razy to trvalo menej, lebo už deti vedeli, že ich nestopnem v polovici hry, ale že oni rozhodujú kedy sa ide preč. Ale aj teraz tam sme stále dosť dlho. Ale ja ako decko som sa tiež potrebovala vybehať, takže tomu rozumiem. Chcem tým však povedať to, že aj deti potrebujú rozhodovať. Čokoľvek sa dá, rozhodujú deti. Vyberajú si oblečenie, dohadujeme sa o výletoch, o obchode a podobne. A ak nesúhlasia, tak sa aj stane, že napríklad obchod vynecháme, ako minule. Zahlásili, že sú unavení, ani javorové lízatko nezabralo ako návnada, tak sme šli domov. Je toho toľko, čo deti nemôžu, aby si neublížili. A tak čo najviac im toho chcem nechať na rozhodovaní, aby vedeli, že na ich názore záleží a sú pre mňa dôležití.

A preto je nám hej. Teraz, keď vidíme ihrisko a nemám čas, lebo sme na ceste niekam inam a máme tam byť v konkrétnu hodinu, tak sa dohodneme, kedy pôjdeme a bez problémov prejdeme okolo ihriska. A svoje slovo vždy dodržím. Alebo ho obídem, že ho deti ani nevidia.

Napríklad minule Ondrej vyberal cestu, kade pôjdeme. Išli sme akurát v čase, keď idú všetci z práce, takže zápchy všade navôkol. A on sa rozhodol, že chce ísť cez Senec, nie cez obchvat, ale chce ísť cez mesto. Reku, dobre, poďme, ale bude tam veľa áut, postojíme si v zápche. Nie, nevadí, ideme aj tak. A tak sme šli cez mesto. Prešli sme asi 300 metrov a už sme stáli v kolóne. Ondrej začal frflať, mama predbehni ich, ja nechcem stáť. Ja mu hovorím, Ojko, cestu si vyberal ty, máme smolu, teraz si to musíme odstáť, nabudúce môžeme ísť cez obchvat a nebudeme stáť v zápche. A takto som musela vysvetľovať celú zápchu, prečo to tak je, že je veľa áut, až sme konečne vyšli z mesta.  A teraz??? Ha, chodíme cez obchvat, ukážem kolónu áut a nik neprotestuje, že tam chce ísť a stáť v kolóne.

Naše deti sa o zem nikdy nehádzali, neručali v obchode, že chcú sladkosť, nemali amok, ani pár krát, ani raz. Jednak televízor doma nemáme a teda nepoznajú z reklám žiadne sladkosti na jedenie, takže to je bezproblémové. S čím to bolo trochu náročnejšie boli pumpy, keď sme niekam cestovali. Tam totiž predávajú hračky. A samozrejme tieto hračky umiestňujú na ceste na toalety, aby si ich deti všimli. Prvý krát som s deťmi stála pri hračkách asi 15 minút a rozprávala som im, ako to nepotrebujeme a prečo. Potom ma vystriedal Peťo, prehováral ich tam ďalších 10 minút. Pripadala nám to ako celá večnosť, ale nakoniec sa dali ukecať a odišli sme bez hračiek a všetci spokojní. Žiadny plač, či ťahanie nasilu preč. Ďalšie prejazdy cez pumpy už boli kratšie a posledná pumpa, čo sme navštívili pred týždňom, bola malina. Jarka išla okolo hračiek a hovorí, aha mama, pozri, čo tu majú. A ja na to, hej vidím, no poď, išli sme sem cikať, hračiek máme dosť, tieto nepotrebujeme. Jarka kývla a šli sme.

Pre mňa je aj veľká výhoda, že pracujem z domu a teda som stále na materskej dovolenke so všetkými tromi deťmi, napriek tomu, že Jarka má už 5 rokov a Ondrej bude mať 4 roky. Deti nemusím stresovať so škôlkou, ranným vstávaním a ponáhľaním sa, aby sme to postíhali a navyše ich nenútim chodiť niekam, kam nechcú. Takto sú spokojní, chodíme po výletoch, keď sa nám chce, keď nie, sme doma a robia, čo chcú.

Áno, občas je to riadna makačka, niekedy už večer nevládzem ani rozprávať, či počúvať, aká som urozprávaná z celého dňa. Ale pri predstave, že som niekde zavretá 8 hodín denne v práci a moje kuriatka stráži niekto cudzí, kto ich tak dobre nepozná, ma strasie. Ja som niekedy ohučaná z 3 detí, ako to môže zvládať vychovávateľka v škôlke, kde ich má trikrát toľko? Koľko krát sa mi stane, že vybuchnem, že sa potom deťom ospravedlňujem, alebo si zopakujeme situáciu ešte raz, lebo prvý krát som nevhodne zareagovala. Ale pri každej situácii sa poučím a snažím sa, aby ten ďalší krát to bolo lepšie.

Naomi Aldortová, čo sa venuje tejto problematike už dlhé roky má na to super návod SALVE, podľa ktorého aj ja postupujem vo vypätých situáciách.

S- (self inquiry) – sebaspytovanie, oslobodenie sa od zbrklých myšlienok

A – (attention) – zameranie pozornosti na dieťa

L – (listen) – načúvanie dieťaťu

V – (validate) – uznanie

E – (empower) – povzbudenie

Ten prvý bod bol pre mňa neskutočnou výzvou. Mala som vo zvyku vybuchnúť a trepať dve na tri, popri tom všetkých naokolo pourážať, vrieskať a podobne. Takže zvládnuť tento prvý bod, upokojiť sa a mám vyhraté. Stane sa mi, keď mám toho cez deň ozaj veľa, že tento prvý bod nezvládnem v pokoji, ale skôr zavrčím, už nezvyknem ziapať ako zmyslov zbavená. Alebo sa nadýchnem, vydýchnem, niekedy aj 10 krát a môžem postupovať na bod A, zameranie pozornosti na dieťa.

Zvládnuť svoje emócie je niekedy riadna fuška. Mňa totiž detský hnev a plač iritujú, nemám nervy zo železa, že by som to vybavila tak, že odídem do druhej izby, nech sa dieťa vyplače. Ale povedala som si, že nie som taká, je to len môj návyk a návyk viem zmeniť. A tak dnes je to so mnou oveľa jednoduchšie. Nedupnem si, že musí to byť takto. A tým pádom si nedupnú ani deti a vieme sa dohodnúť. A keď si dupnú deti, viem, že sú unavené a vtedy plním želanie na počkanie so zapnutým turbom a čim skôr ich uložím.

V podstate z mojej skúsenosti vychádza to, že vzdor prichádza, keď vzdoruje rodič. A preto som sa začala meniť ja, spôsob akým  sa rozprávam s deťmi, ako sa k nim správam. Ono to vlastne nie je o deťoch, ale o dospelých. Ak nemá dieťa s kým bojovať, nemá ani prečo vzdorovať.  Niekde som čítala, že netreba deti vychovávať, stačí pekne žiť a dieťa sa pridá. A podľa toho sa snažím žiť a hlavne hrať s deťmi. O chvíľu vyrastú, časom zistia, čo sú to povinnosti, ja chcem, aby sa nezabudli hrať a ostali veselí. A ja sa k nim rada pridám, lebo smiech lieči!